Veľa krát sa mi stalo, že dotyčný človek začal premýšľať, až keď som povedala toto jedno čarovné slovíčko. Akoby sa až ono stalo spúšťačom niečoho, čo by som nazvala "Okej, tak teda asi naozaj chceš vedieť, pustím ťa do svôjho sveta." Slovko naozaj rýpe do živého, a sám odpovedajúci si mnohokrát uvedomí, že vlastne vôbec nehovorí, to čo je pravda.
Často ma prekvapí, ako veľmi sa finálna odpoveď líši od tej pôvodnej prvotnej - s ľahkosťou odbíjajúcej celú otázku a všetok záujem. Zrejme ľudia prestali veriť, že keď sa pýtam chcem vedieť. Zrejme sme si zvykli, že toto je len akási povinná jazda na začiatku rozhovoru, od ktorej sa treba čo najrýchlejšie premiestniť k nejakým príjemnejším veciam. A potom sa konverzuje plocho a na prázdno o hlúpostiach, ktoré vlastne nestoja ani za zmienku ani za pozornosť.
Vieš, pre mňa to nie je povinná jazda. Keď sa pýtam, chcem vedieť. Keď sa pýtam, záleží mi na tebe. Keď sa spýtam Ako?, nečakám frázu, čakám, že ma pustíš do svojho sveta. Keď sa pýtam, moje ústa hovoria jedno krátke slovo a moje uši sú pripravené počuť veľa tvojich slov, pretože chcem, aby si vedel, že niekomu záleží. Pýtam sa, pretože viem, aké vzácne a dobré je nájsť človeka, ktorý to neberie ako frázu alebo pokračujúci pozdrav. Keď viem, ako sa máš, môžme hovoriť aj o počasí, o varení, o kamošoch, dovolenke, nákupoch, o deťoch, skúsenostiach. Ale ak nezačneme pravdivo niekde tam na začiatku, celé sa to minie cieľa. Vzťah sa neprehĺbi, priateľstvo neporastie, ostane len spomínaná "konverzačná vata", ktorá ani mňa ani teba príliš neobohatí. A ja ti chcem byť darom. Či už to znamená, že budem hovoriť, alebo že budem mlčať a počúvať čo hovoríš ty, alebo sa spolu budeme smiať, či plakať, dúfať alebo zúfať.
Tak, ako sa dnes máš? :)
