Obrázok zo stránky
http://www.cartoonstock.com/newscartoons/cartoonists/pto/lowres/pton114l.jpg

Úradník budí spiaceho kolegu:

"Ideš na obed, alebo budeš pracovať bez prestávky"?

Píp - Píp ... Píp - Píp : "Sorry - nestíham!"

Opäť sa vrátim k téme osobných stretnutí :).
Lebo ma tak milo pred pár chvíľami pobavila konverzácia s mojím starým známym, s ktorým si dohadujem stretnutie po rokoch (kto by to bol povedal, že ja, taká mladucha, môže mať stretnutie po rokoch :)) . Totiž, končili sme asi takto : A nechám ti odkaz tu na facebooku, alebo radšej na mail alebo ti mám poslať sms?
Premýšľam, ako to tí naši rodičia vôbec dokázali, že si dohodli stretnutie aj bez všetkých týchto vymožeností a okázalostí nášho postmoderného sveta. Veď tí ľudia, ak sa zabudli dohodnúť na najbližšom stretnutí, mohli sa akurát tak nádejať, že sa niekde náhodou stretnú, alebo sa rovno ísť navštíviť domov, veď telefón vtedy nemal každý ani doma, nie to ešte vo vačku ... alebo ešte ten starý známy list poslať. Ale asi chápem. Ich svet nebol ako náš. Nemali program preplnený prácou. Nemali ten problém, že by si len ťažko hľadali dôvod prečo už odísť z firmy domov. Ich hodnoty ich prirodzene smerovali do vzťahov, do stretnutí, k rodine. Jasné, že toto je možno otázka doby dosť dávnej a možno pohľad príliš idealistický. Ale napriek tomu.

Snažím sa vo svojom živote klásť dôraz na vzťahy. Na to, aby som si nachádzala čas tráviť ho s ľuďmi, venovať sa priateľom, ale aj rodine (to sa iste ešte zmení, keď raz budem mať svoju vlastnú), rozhovorom s nimi, vypočutím. Táto voľba mi celkom uľahčuje život. Ale asi mnohí ľudia si dnes svoje hodnoty stavajú inak, a preto je potom nutné riešiť rýchle sms na poslednú chvíľu, že predsa len to stretnutie ruší, že predsa len nestihne, že mu do toho "niečo" prišlo. Priorita, že na druhej strane prijímača stojí živý človek, ktorý si prispôsobil program, zariadil čas a možno aj obetoval niečo, čo bolo pre neho dôležité. A ten čas, ktorý mienil venovať nám, jednoducho stratí, pretože už je možno na pol ceste, alebo skrátka už zrušil všetko, čo mohol robiť v tých hodinách a nejde tak ľahko dohodnúť si niečo iné alebo ísť vybavovať. Snáď bude u mňa ubúdať tejto mobilnej ľahostajnosti. Snáď zostane pre mňa mobil aj internet najmä prostriedkom, ako si stretnutie dohodnúť a nie na to, ako ho na poslednú chvíľku zrušiť.

OPTI vs. PESI

Deň ešte len začína, a už som sa stala svedkom vecí, ktoré ma priviedli k zamysleniu. Uvedomila som si, aké veľmi vzácne je stretnúť ľudí, ktorí prekypujú vďačnosťou. Takzvaných optimistov, občas možno aj idealistov. Povzbudzuje ma stretať ľudí vďačnejších, než som ja. Roztopí sa sneh, a oni sa tešia z teplého počasia, vraj, že jar sa blíži. Sú aj takí, ktorí radšej budú donekonečna hovoriť o strašnej čľapkanici, o tom, že to blogálne otepľovanie nás istotne čoskoro zničí, že majú mokro v topánkach, že takáto otrasná zima ešte nikdy nebola, alebo dokonca, že to asi súvisí s hospodárskou krízou :).

Veľmi dobre rozumiem, prečo tá vďačnosť zanecháva vo mne pozitívnejší dojem. Vďačnosť za nedokonalé veci znamená nádej. Tí ľudia musia tušiť, dúfať alebo veriť, že nie všetky veci, na ktoré kladie dôraz dnešná doba, sú naozaj dôležité. Alebo, že ich čaká niečo lepšie. Alebo jednoducho naozaj veria, že to, čo sa deje, nebude nakoniec také zlé, ako sa na prvý pohľad zdá. Že veci sa občas vyvinú celkom nečakane, a z toho, čo sa javilo katastrofou, vyjdú posilnení, povzbudení a úspešní. Tí pesimisti si vždy budú myslieť, že je to len popieranie reality, že by to optimisti neprežili, keby si priznali pravdu a skutočný stav vecí. Ale optimisti vedia svoje. Vedia, že deň bude presne taký, ako k nemu budú pristupovať. A hoci by možno žili vo vzdušných zámkoch a nedržali sa vždy tak celkom pri zemi, budú to práve oni, ktorí vám povedia "Mám sa fajn!" a bude to naozaj pravda.
A ja sa chcem mať fajn, skutočne fajn, spolu s nimi.

Obrázok je prevzatý zo stránky www.savagechickens.com

Personal meeting

Sem tam sa stane, že niekde bijú na poplach o tom, že sa ľudia kvôli vymoženostiam moderných technológií, telefónov, internetu, prestanú spolu stretávať tvárou v tvár.
Včera som mohla zažiť na vlastnej koži, aké je to, konečne stretnúť osobne človeka, ktorého som spoznala vďaka internetu a náš doterajší kontakt spočíval v mailovaní, chatovaní a skypovaní. Inak sa nedalo, pretože nás delilo cca 2000 km ležiacich medzi Slovenskom a Škótskom. A tento človek urobil to rozhodnutie, že pocestuje ďalších pár km, aby ma stretol osobne. Skype je zadarmo, mail je zadarmo (resp. v cene internetového pripojenia) ... ale osobné stretnutie je na nezaplatenie :).
Prečo? Úplne som žasla, ako mi to všetko začalo zapadať do seba - mimika a gestá sa stretali so známym hlasom, smiech som už mohla nielen počuť, ale aj vidieť. Tvár z fotiek ožila, získala svoje typické a jedinečné črty. Neodhadnuteľná výška postavy sa premenila na konkrétnu skúsenosť, ako sa vedľa neho cítim ...
Nechcem tu z tohto opisu urobiť žiadnu romantiku - ale vďaka tejto skúsenosti viem, že sa osobné stretnutie nedá nahradiť hodinami telefonovania ani tisíckami slov v mailoch. Jednoducho nedá. Má zmysel vtedy, keď viete, kto vám volá, keď poznáte toho, kto vám píše. Vtedy sa dá ísť na hblinu a rozumieť si. Ale inak sa treba pri zoznamovaní ponáhľať vidieť sa s tým druhým.

Takže pre špeciálne čaro stretnutia si nemyslím, že nám to tak rýchlo hrozí, aby technológie vytlačili ľudskú potrebu poznať sa, mať vzťahy a mať dokonca hlboké vzťahy!