Lebo ma tak milo pred pár chvíľami pobavila konverzácia s mojím starým známym, s ktorým si dohadujem stretnutie po rokoch (kto by to bol povedal, že ja, taká mladucha, môže mať stretnutie po rokoch :)) . Totiž, končili sme asi takto : A nechám ti odkaz tu na facebooku, alebo radšej na mail alebo ti mám poslať sms?
Premýšľam, ako to tí naši rodičia vôbec dokázali, že si dohodli stretnutie aj bez všetkých týchto vymožeností a okázalostí nášho postmoderného sveta. Veď tí ľudia, ak sa zabudli dohodnúť na najbližšom stretnutí, mohli sa akurát tak nádejať, že sa niekde náhodou stretnú, alebo sa rovno ísť navštíviť domov, veď telefón vtedy nemal každý ani doma, nie to ešte vo vačku ... alebo ešte ten starý známy list poslať. Ale asi chápem. Ich svet nebol ako náš. Nemali program preplnený prácou. Nemali ten problém, že
by si len ťažko hľadali dôvod prečo už odísť z firmy domov. Ich hodnoty ich prirodzene smerovali do vzťahov, do stretnutí, k rodine. Jasné, že toto je možno otázka doby dosť dávnej a možno pohľad príliš idealistický. Ale napriek tomu.Snažím sa vo svojom živote klásť dôraz na vzťahy. Na to, aby som si nachádzala čas tráviť ho s ľuďmi, venovať sa priateľom, ale aj rodine (to sa iste ešte zmení, keď raz budem mať svoju vlastnú), rozhovorom s nimi, vypočutím. Táto voľba mi celkom uľahčuje život. Ale asi mnohí ľudia si dnes svoje hodnoty stavajú inak, a preto je potom nutné riešiť rýchle sms na poslednú chvíľu, že predsa len to stretnutie ruší, že predsa len nestihne, že mu do toho "niečo" prišlo. Priorita, že na druhej strane prijímača stojí živý človek, ktorý si prispôsobil program, zariadil čas a možno aj obetoval niečo, čo bolo pre neho dôležité. A ten čas, ktorý mienil venovať nám, jednoducho stratí, pretože už je možno na pol ceste, alebo skrátka už zrušil všetko, čo mohol robiť v tých hodinách a nejde tak ľahko dohodnúť si niečo iné alebo ísť vybavovať. Snáď bude u mňa ubúdať tejto mobilnej ľahostajnosti. Snáď zostane pre mňa mobil aj internet najmä prostriedkom, ako si stretnutie dohodnúť a nie na to, ako ho na poslednú chvíľku zrušiť.
To si este ja pamatam casy (a to som celkom mlada, stale:) -nastrocna), ked som sa so spoluziackami dohodla v skole, ze ku nim pridem po skole. A tak som sla. Bez toho, aby som sa uistovala cez mobil, ci ma cas, ci naozaj mozem prist. Alebo ked som chcela ist von a neboli sme dohodnuti, tak som aj polku mesta presla a zazvonila na zvoncek, a ked jej mama povedala, ze je niekde vonku, tak sa mi svet nezrutil a sla som skusit inde :) :) :)
OdpovedaťOdstrániť