Neviem, či to poznáte, ale vždy keď ma bolia zuby, mám v sebe ten pocit, že "Héééj, veď toto si ja naozaj nezaslúžim!". Stavy kedy by ste najradšej zošrabovali omietku vlastnými nechtami z čistého zúfalstva, lebo ani tretí ibáč (ružový priateľ) sa nechytá na túto situáciu. Alebo by ste hoci aj hrdzavými nevydezinfikovanými kliešťami (našťastie som bola natoľko mimo, že mi nenapadlo, že tie by sme mohli mať doma) sami vyriešili celý problém. Zúrivá nenávisť k malému kúsku vášho tela. Už dávno mal byť mŕtvy, už dávno mal byť ticho. A už vôbec by nemal bolieť. Zjavne ho to netrápilo. Zato mňa hej a riadne.Keď ani dva dni strávené v narkóze (rozumej stav, kedy užívaš jednu tabletku od bolesti za druhou, pretože už tých pár minút, kedy prvá prestáva účinkovať a druhá ešte nestihla zabrať je neskonalou životnou traumou), nenabrali pozitívny smer, návšteve onej nepríjemnej inštitúcie zvanej zubná ambulancia sa stala neodkladnou.
Moje šťastie, že mám sestru budúcu spisovateľku, ktorá napísala knihu, čo ma tak vcucla, že ani neviem, ako čas v čakárni prešiel, až ma museli prísediaci upozorniť, že som zrejme na rade. Pri otázke "Chcete ísť dnu?" sa celé moje vnútro zachvelo úprimným smiechom. Chcete? Isteže nie. Nie. Rozhodne nie.
Ale keď mosíš, tak mosíš. Ešte som ani nestihla povedať, ktorý zub ma to bolí a moja pani zubníčka už si to šinula rovno s akýmisi kovovými záležitosťami do mojej dutiny ústnej, keď tu zrazu ťuk. A za ťukom už len pocit že omdliem hneď v tej chvíli, pretože to, čo mi prešlo celým telom bol dovtedy nepoznaný pocit umierania v bolestiach. Ibaže nestačilo. Za ťukom ďalší ťuk a o niečo miernejšie opakovanie nasledujúcich pocitov. Z hrdla sa mi vydralo "Aaaach ...". A úsmev mojej zubárky spôsobil vo mne pocit nenávisti hlbšej ako najhlbšia hlbočina najhlbšieho mora. Nuž, horšie to snáď už nebude.
Ale bolo. Vŕtačka zaznela miestnosťou, to by mi nevadilo. Tento zub mi už vŕtala toľko krát, že už som poznala tie miesta, kde mám čakať bolesť i nepríjemný pociť. Ale ľaha ho papľuha, dnes sa rozhodol ma prekvapiť. A ona ako vŕta, tak vŕta, a ja ako zatínam prsty do koženej sedačky, tak zatínam. Moment pauzy, nádych, uvoľnenie a moje slová "Tam naľavo to bolí jak čert." zazneli mojej zubárke ako výzva vŕtať znovu a rovno (prepáčte za výraz) tŕŕŕt na to najboľavejšie miesto. To už som si len pomyslela, že keď raz náhodou niekoho zabijem (hádajte koho asi), z tej koženej sedačky si rovno budú môcť sadrou otlačiť otlačky mojich prstov, pretože sa tam museli vryť dokonale, kompletne a bezchybne. Život je pes. Bezzubý pes. Keď bol zubý pes, vedel by, čo to je, a isto by nebol až natoľko sarkastický.
Okrem tohto úvodného obradu, zbadali jej pozorné oči kaz na zube vedľa. Vďaka Bohu, hovorím si. Kaz, to bude pohoda. Nebola.
O chvíľu som zdevastovaná odchádzala s kráterom v zube, s pocitom, že som žula žuvačku asi tak týždeň v kuse a mám z toho svalovicu na celej držke, s obavou, ako len tie dva týždne budem jesť, keď sa mi do tej diery NESMIE dostať žiadne jedlo, a s vedomím, že moje narkotické stavy sa nekončia.
A tak svoje dávky spokojne p(i)chám do krku ďalej, lebo ešte stále je to také, že keď jeden brufen prestáva účinkovať, nemám odvahu nedať si hneď za ním ďalší. Už chápem, prečo sa ľudia boja zubárov. Pretože keď vám niekto spraví tŕŕŕt na tom správnom mieste, a ešte vám k tomu hovorí "Vydrž", máte pocit, že ho musíte zabiť. Možno by sa zubári mali začať báť svojich pacientov. Nevďačné to povolanie. A ja som nevďačný pacient. Ale keď vám 15 rokov opravovaný zub pri jednom tŕŕŕt spôsobí takú bolesť ako mne včera, začnete možno aj tie hrdzavé kliešte hľadať. Veľa šťastia.
