Kráčajúc na autobusovú zastávku - ako vždy : sluchátka v ušiach, muzika pustená, zamyslaná, nehladiac doprava ani doľava - počula som niekde v pozadí moje meno. Tak sluchátka dolu, otočka, hľadám toho, kto na mňa kričí. A to pani Šebová, učiteľka, ktorá učila na ZŠ, kam som chodila, ale ja osobne som s ňou nikdy hodinu nemala.
Moje meno pozná vďaka tomu, že na tej istej škole učila moja stará mama. Dodnes sa sem tam stretnú a porozprávajú. Asi sa stretli aj niekedy nedávno, pretože inak si jej správanie naozaj neviem vysvetliť.Zakričala na mňa, a keď som si zložila slúchatká, usmiala sa na mňa a spýtala sa : "Dovolíš mi aspoň ťa objať?" ... fíha.
Tak teda objatie. Po ňom mi vraví : Vieš, ja som ťa musela osloviť, pretože ti chcem povedať, že som veľmi hrdá na to, ako sa darí tebe a tvojím súrodencom a na to, čo všetko ste v živote dokázali.
Pani učiteľka, ktorá ma vlastne nikdy neučila, s ktorou som si okrem pozdravu nikdy nevymenila jediné slovo. Dajme tomu, že takmer cudzia žena ma len na ulici požiadala o objatie. No a čo, že má o 50 rokov viac, ako ja :). No a čo, že sme sa ešte nikdy nerozprávali :). Len mi chcela povedať, že je na mňa hrdá. Wow.
2 minúty. Ale aký dotyk srdca.
A potom som už naozaj musela utekať, aby som ten svoj autobus stihla ...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára