Okay, tak od dnes na novej adrese
dzankajguri.blog.com
Vidíme sa tam :).
piatok 18. februára 2011
streda 16. februára 2011
Kapitola 9. : Deväťhlavé žieňa.
Čo hlava, to príbeh. Teda, pôvodne som si myslela, že ich bude len osem, že by sme trochu Mizérii spravili napriek, akože sa na ňu zasa neušlo, ale keďže tá minulá časť na nás ešte len dýchla kúskom nádeje, píšeme ďalej. Na konci uvidíte, či je to naozaj koniec. Prípadne v nejakej ďalšej časti.
Minule sme s Mechtildou prešli nevídaným zubárskym utrpením. Sme v cviku, ide trpieť aj dnes. Na druhý deň ráno, potom, ako z Fera mimovoľne nahlas vypadla myšlienka o jeho úžase, zobudila sa Mechtilda vo veľmi zlej kondícii. Otvorila oči, padlo prvé kýchnutie. A potom druhé a tretie. A samozrejme, týmto počtom sa to nekončí. Ranná hygiena prebehla tradične, tréningom vymakaná rýchlosť však nedosahovala svoje zvyčajné maximá. Treštenie v hlavách, pocit závrate a dusivý nepríjemný kašeľ sa ozýval kúpeľnou od skorých ranných hodín. Mechtilda si naivne myslela, že to snáď nejako rozchodí. Keď zistila, že sopeľ tečie deviatim hlavám, jej dve ruky sa ocitli v riadnej naháňačke. Kým si dala kvapky od kašľu, minula troje. Uvarila 10 litrov lipového čaju, nakrájala šesť cibúľ, posypala práškovým cukrom na sirup a sadla si. Chvíľa úľavy. Ale kolotoč sa rozbehol opäť. Kašeľ, smrkanie, kýchanie. Ešte týždeň-dva a bol by z toho vcelku slušný orchester. Spektrum zvukov široké, rytmická stránka je vždy celkom išla ... tak si aspoň s Eminemom trošku kašlozarapovala a s Brianom Adamsom zachraplákovala.
Vybrala sa k doktorke, nič iné jej neostávalo. Keď vošla do čakárne, bolo tam veľa ľudí, veľa kašľajúcich a smrkajúcich hláv. Mechtilda samozrejme pozdvihla úroveň. Tí, čo prišli po nej mali oprávnenú obavu, že sa ani nedostanú na rad. Veď kým lekárka prezrie všetky jej hrdlá... Ešte že priedušky a pľúca má len po jednom páre.
Museli s doktorkou vyriešiť dilemu dávkovania liekov, zhodli sa, že na jednu pečeň aj tak dosť. A tak ostala Mechtilda prvý krát v živote PN. Mala sedieť a ležať doma, liečiť sa a oddychovať. Po asi polhodine začala byť Mechtilda otrávená z Mizériinho vyplakávania a Fúria zúrivá z toho, že jej je tak na prd. Ostatným dunelo v hlavách a boli rady, že sú rady. Zazvonil zvoniec. A rozprávky je koniec. Mohlo by byť, ale nie je. To len zazvonil ... Feroooo!
Mechtilda pozbierala zvyšky síl, otvorila dvere a neveriacky pozerala na prišelca. S kyticou deviatich ruží don Chuan František stál tam v plnej nádhere. Ustúpila o krok späť, hlava sa jej zatočila, ťažko povedať či vplyvom liekov alebo romantickým omámením, a už už sa mu rútila do náručia. To by bolo pristátie ako z ordinácie v RUŽOVEJ záhrade. Zachytila sa našťastie zárubne a pozvala ho dnu. Z ničoho nič Fero spustil.
Mechtilda, Brunhilda, Matilda, Quitúria, Fúria, Mizéria, Valéria, Flóra, Fauna ... ja ... odkedy som vás uvidel ... som najšťastnejším mužom na zemi! No a čo, že si medzi vami neviem vybrať. Pre teba, Fúria, mám určitú slabosť. Si hrdá žena. Ty, Brunhilda, sa vždy len potichu usmievaš. Mechtilda, Quitúria, Matilda, vy ste tri grácie. Valéria, tvoj šarm na mňa dýchol ešte skôr, než si prvý krát vošla do dverí. Flóra i Fauna, sestričky dvojičky, také ste pôvabné, že si vás jednu bez druhej predstaviť neviem. Ja ... chcem byť s vami ... v zdraví aj v chorobe, v opojení alkoholom aj v triezvosti, v bohatstve aj chudobe, v dobrom aj v zlom. Budeme sa tváriť, že sme si nevšimli, že Mizériu nespomenul...
V osemnástich očiach sa zaleskli slzy dojatia a potom Fero Mechtildu Janku pobozkal, pobozkal, pobozkal, pobozkal, pobozkal, pobozkal, pobozkal, pobozkal, pobozkal. Áno, aj Mizériu pobozkal. A zazvonil zvoniec. A rozprávky je koniec. Mohlo by byť, ale nie je. To len zazvonila Mechtidlina mama. Perspektívna Ferova svokra.
Zvyšok príbehu nech je priestorom pre vašu fantáziu. Janka ide odteraz písať radšej rozprávky. :D
THE END. KANEC. KONIEC.
Minule sme s Mechtildou prešli nevídaným zubárskym utrpením. Sme v cviku, ide trpieť aj dnes. Na druhý deň ráno, potom, ako z Fera mimovoľne nahlas vypadla myšlienka o jeho úžase, zobudila sa Mechtilda vo veľmi zlej kondícii. Otvorila oči, padlo prvé kýchnutie. A potom druhé a tretie. A samozrejme, týmto počtom sa to nekončí. Ranná hygiena prebehla tradične, tréningom vymakaná rýchlosť však nedosahovala svoje zvyčajné maximá. Treštenie v hlavách, pocit závrate a dusivý nepríjemný kašeľ sa ozýval kúpeľnou od skorých ranných hodín. Mechtilda si naivne myslela, že to snáď nejako rozchodí. Keď zistila, že sopeľ tečie deviatim hlavám, jej dve ruky sa ocitli v riadnej naháňačke. Kým si dala kvapky od kašľu, minula troje. Uvarila 10 litrov lipového čaju, nakrájala šesť cibúľ, posypala práškovým cukrom na sirup a sadla si. Chvíľa úľavy. Ale kolotoč sa rozbehol opäť. Kašeľ, smrkanie, kýchanie. Ešte týždeň-dva a bol by z toho vcelku slušný orchester. Spektrum zvukov široké, rytmická stránka je vždy celkom išla ... tak si aspoň s Eminemom trošku kašlozarapovala a s Brianom Adamsom zachraplákovala.
Vybrala sa k doktorke, nič iné jej neostávalo. Keď vošla do čakárne, bolo tam veľa ľudí, veľa kašľajúcich a smrkajúcich hláv. Mechtilda samozrejme pozdvihla úroveň. Tí, čo prišli po nej mali oprávnenú obavu, že sa ani nedostanú na rad. Veď kým lekárka prezrie všetky jej hrdlá... Ešte že priedušky a pľúca má len po jednom páre.
Museli s doktorkou vyriešiť dilemu dávkovania liekov, zhodli sa, že na jednu pečeň aj tak dosť. A tak ostala Mechtilda prvý krát v živote PN. Mala sedieť a ležať doma, liečiť sa a oddychovať. Po asi polhodine začala byť Mechtilda otrávená z Mizériinho vyplakávania a Fúria zúrivá z toho, že jej je tak na prd. Ostatným dunelo v hlavách a boli rady, že sú rady. Zazvonil zvoniec. A rozprávky je koniec. Mohlo by byť, ale nie je. To len zazvonil ... Feroooo!
Mechtilda pozbierala zvyšky síl, otvorila dvere a neveriacky pozerala na prišelca. S kyticou deviatich ruží don Chuan František stál tam v plnej nádhere. Ustúpila o krok späť, hlava sa jej zatočila, ťažko povedať či vplyvom liekov alebo romantickým omámením, a už už sa mu rútila do náručia. To by bolo pristátie ako z ordinácie v RUŽOVEJ záhrade. Zachytila sa našťastie zárubne a pozvala ho dnu. Z ničoho nič Fero spustil.
Mechtilda, Brunhilda, Matilda, Quitúria, Fúria, Mizéria, Valéria, Flóra, Fauna ... ja ... odkedy som vás uvidel ... som najšťastnejším mužom na zemi! No a čo, že si medzi vami neviem vybrať. Pre teba, Fúria, mám určitú slabosť. Si hrdá žena. Ty, Brunhilda, sa vždy len potichu usmievaš. Mechtilda, Quitúria, Matilda, vy ste tri grácie. Valéria, tvoj šarm na mňa dýchol ešte skôr, než si prvý krát vošla do dverí. Flóra i Fauna, sestričky dvojičky, také ste pôvabné, že si vás jednu bez druhej predstaviť neviem. Ja ... chcem byť s vami ... v zdraví aj v chorobe, v opojení alkoholom aj v triezvosti, v bohatstve aj chudobe, v dobrom aj v zlom. Budeme sa tváriť, že sme si nevšimli, že Mizériu nespomenul...
V osemnástich očiach sa zaleskli slzy dojatia a potom Fero Mechtildu Janku pobozkal, pobozkal, pobozkal, pobozkal, pobozkal, pobozkal, pobozkal, pobozkal, pobozkal. Áno, aj Mizériu pobozkal. A zazvonil zvoniec. A rozprávky je koniec. Mohlo by byť, ale nie je. To len zazvonila Mechtidlina mama. Perspektívna Ferova svokra.
Zvyšok príbehu nech je priestorom pre vašu fantáziu. Janka ide odteraz písať radšej rozprávky. :D
THE END. KANEC. KONIEC.
nedeľa 13. februára 2011
Mám nové spoločenstvo.
Trocha retrospektívy.
Dávna minulosť.
Desať rokov mám spoločenstvo. Vždy sa mi zdalo, že sme blízki priatelia, že s kýmkoľvek z vás sa stretnem, máme o čom hovoriť. Veľká grupa, veľa vzťahov, veľa spoločných skúseností, spomienok. A teraz zmena.
Nedávna minulosť.
Z pôvodnej skupiny najbližších sa mnohí stratili niekde v čare vlastných životov a povinností. Beriem, ale chýbajú. Nasledovalo pár mesiacov, ak nie rokov istého sklamania, že už veci nie sú tak, ako boli. Že už nejdú tak, ako išli. O niektoré z minulých vzťahov som bojovala. O niektoré bojujem. O niektoré som už bojovať prestala. Vzťah je vždy o dvoch ľuďoch, o dvoch stranách.
Dnes.
Mám spoločenstvo. Sme blízki priatelia, máme o čom hovoriť. Malá grupa, menej vzťahov. Hlbších vzťahov. Veľa spomienok a spoločných skúseností. Mám priateľov aj mimo spoločenstva. Charakteristika ostala, zmenili sa mená. Budem konkrétna.
Dnes.
Mám stretnutia na modlitbách, na ktorých sa takmer každý týždeň stretám so Stankou a Maťom, väčšinou aj s mojou sestrou a veľmi výnimočne aj s niektorými ostatnými z vás.
Mám vodcovský team, v ktorom sa stretám so Stankou, Maťom, Dominikou, Peťom, Mirom a Mirom a s Lukym.
Mám každé 2 týždne skupinku, v ktorej mám Nin, Majku, Tomáša, Kami, Lukyho, Peťa S. a moju sestru.
Viem, že máme aj každé dva týždne spoločné stretko Fellowshipu, ale priznám sa, že práve tam sa občas cítim ako cudzinec medzi "svojimi".
Mám Peťku, s ktorou sa vidím takmer každý týždeň a vždy sa na ňu teším, aj na celý ich salaš a ostatných jeho obyvateľov.
Okrem nej mám Stanku a Paulu, s ktorými sa asi najčastejšie stretnem face to face spomedzi dievčat.
Mám Maťa a Lukyho a Jarina, s ktorými sa asi najčastejšie stretnem spomedzi chlapov.
Mám Peťa, s ktorým sa stretneme vždy, keď treba a ja viem, že sa môžem na sto percent spoľahnúť, že je človekom, ktorý z môjho života neodkráča za svojimi záujmami len tak bez vysvetlenia. A popri ňom mám Dominiku, s ktorou ešte len prežijeme veci ;).
Mám moje baby v robote, s ktorými často hovorím o veciach, ktoré niekedy nemám komu povedať. Aj ony hovoria mne.
A mám Ľubku, kedykoľvek potrebujem niekoho blízkeho.
Čo s tým?
Dalo by sa žiť v sklamaní že mnoho kedysi blízkych vzťahov ostalo niekde akoby stratených a pozabudnutých. Alebo z toho, že nie celé spoločenstvo reaguje na všetky ponuky. Alebo že niektorí ľudia proste nikdy neprídu, nech sa ponúkne čokoľvek.
Ale mne už nevadí, že sa stretneme vždy tí istí. Tí istí sú proste dnes moji ľudia. A vy ostatní? Nenašli ste v tomto blogu svoje meno? Nie je to preto, že vás nemám rada alebo na vás nemyslím. Len spolu nežijeme spoločenstvo. Chýbate. Ale ja už si nevládzem kaziť náladu rozmýšľaním nad tým, čo spraviť inak, čo zábavnejšie vymyslieť, aby ste predsa len prišli, aby sme sa predsa len niekde videli.
Vždy budú spolu tráviť čas ľudia, ktorí to chcú. Vždy si nájdu čas tí, ktorí to chcú. Vždy prídu, hoci aj na aktivitu, ktorá ich úplne nebaví tí, ktorí prijali spoločenstvo ako miesto svojho života. Pre mňa spoločenstvo je týmto miestom.
My sa spolu máme naozaj dobre, my čo spolu v týchto dňoch trávime čas a vídame sa na modlitbách, na káve, na pizzy alebo na syrových rožkoch, na spoločnom filme alebo večere o knihách.
A ja, viete, za nikým som nezavrela dvere, ale beriem, to čo je dnes, beriem tých, ktorí dnes chcú byť spolu a so mnou. Nebudem tento blog končiť žiadnym gýčom typu "Tak neváhaj a pridaj sa a ži spoločenstvo." Poviem niečo celkom iné.
Ak tam nie si, prichádzaš o veľa.
Dávna minulosť.
Desať rokov mám spoločenstvo. Vždy sa mi zdalo, že sme blízki priatelia, že s kýmkoľvek z vás sa stretnem, máme o čom hovoriť. Veľká grupa, veľa vzťahov, veľa spoločných skúseností, spomienok. A teraz zmena.
Nedávna minulosť.
Z pôvodnej skupiny najbližších sa mnohí stratili niekde v čare vlastných životov a povinností. Beriem, ale chýbajú. Nasledovalo pár mesiacov, ak nie rokov istého sklamania, že už veci nie sú tak, ako boli. Že už nejdú tak, ako išli. O niektoré z minulých vzťahov som bojovala. O niektoré bojujem. O niektoré som už bojovať prestala. Vzťah je vždy o dvoch ľuďoch, o dvoch stranách.
Dnes.
Mám spoločenstvo. Sme blízki priatelia, máme o čom hovoriť. Malá grupa, menej vzťahov. Hlbších vzťahov. Veľa spomienok a spoločných skúseností. Mám priateľov aj mimo spoločenstva. Charakteristika ostala, zmenili sa mená. Budem konkrétna.
Dnes.
Mám stretnutia na modlitbách, na ktorých sa takmer každý týždeň stretám so Stankou a Maťom, väčšinou aj s mojou sestrou a veľmi výnimočne aj s niektorými ostatnými z vás.
Mám vodcovský team, v ktorom sa stretám so Stankou, Maťom, Dominikou, Peťom, Mirom a Mirom a s Lukym.
Mám každé 2 týždne skupinku, v ktorej mám Nin, Majku, Tomáša, Kami, Lukyho, Peťa S. a moju sestru.
Viem, že máme aj každé dva týždne spoločné stretko Fellowshipu, ale priznám sa, že práve tam sa občas cítim ako cudzinec medzi "svojimi".
Mám Peťku, s ktorou sa vidím takmer každý týždeň a vždy sa na ňu teším, aj na celý ich salaš a ostatných jeho obyvateľov.
Okrem nej mám Stanku a Paulu, s ktorými sa asi najčastejšie stretnem face to face spomedzi dievčat.
Mám Maťa a Lukyho a Jarina, s ktorými sa asi najčastejšie stretnem spomedzi chlapov.
Mám Peťa, s ktorým sa stretneme vždy, keď treba a ja viem, že sa môžem na sto percent spoľahnúť, že je človekom, ktorý z môjho života neodkráča za svojimi záujmami len tak bez vysvetlenia. A popri ňom mám Dominiku, s ktorou ešte len prežijeme veci ;).
Mám moje baby v robote, s ktorými často hovorím o veciach, ktoré niekedy nemám komu povedať. Aj ony hovoria mne.
A mám Ľubku, kedykoľvek potrebujem niekoho blízkeho.
Čo s tým?
Dalo by sa žiť v sklamaní že mnoho kedysi blízkych vzťahov ostalo niekde akoby stratených a pozabudnutých. Alebo z toho, že nie celé spoločenstvo reaguje na všetky ponuky. Alebo že niektorí ľudia proste nikdy neprídu, nech sa ponúkne čokoľvek.
Ale mne už nevadí, že sa stretneme vždy tí istí. Tí istí sú proste dnes moji ľudia. A vy ostatní? Nenašli ste v tomto blogu svoje meno? Nie je to preto, že vás nemám rada alebo na vás nemyslím. Len spolu nežijeme spoločenstvo. Chýbate. Ale ja už si nevládzem kaziť náladu rozmýšľaním nad tým, čo spraviť inak, čo zábavnejšie vymyslieť, aby ste predsa len prišli, aby sme sa predsa len niekde videli.
Vždy budú spolu tráviť čas ľudia, ktorí to chcú. Vždy si nájdu čas tí, ktorí to chcú. Vždy prídu, hoci aj na aktivitu, ktorá ich úplne nebaví tí, ktorí prijali spoločenstvo ako miesto svojho života. Pre mňa spoločenstvo je týmto miestom.
My sa spolu máme naozaj dobre, my čo spolu v týchto dňoch trávime čas a vídame sa na modlitbách, na káve, na pizzy alebo na syrových rožkoch, na spoločnom filme alebo večere o knihách.
A ja, viete, za nikým som nezavrela dvere, ale beriem, to čo je dnes, beriem tých, ktorí dnes chcú byť spolu a so mnou. Nebudem tento blog končiť žiadnym gýčom typu "Tak neváhaj a pridaj sa a ži spoločenstvo." Poviem niečo celkom iné.
Ak tam nie si, prichádzaš o veľa.
štvrtok 3. februára 2011
Kapitola 8. : Deväthlavé žieňa
Mizéria mlčky sedela za stojanom bez mikrofónu, zatiaľ čo Mechtilda so zápalom vysvetľovala do éteru, aké dôležité je nežiť s hlavou v oblakoch a stáť nohami pevne ne zemi. Vedela o čom hovorí. Trpká a neľútostná skúsenosť. Nedávno sa jej stalo, že s hlavou v oblakoch, snívajúc o kariére rádiohviezdy, šla dolu ulicou, až sa zrazu ocitla dolu hubou. Smutné. Au. Ako na potvoru vypadlo pár zubov do prachu ulice. Pozbierala Mechtilda odvahu aj zuby, a poďme ho k zubárke popýtať sa, čo sa s tým dá spraviť.
Vošla do čakárne. Vytiahla kartičku poistenca, obula návleky a čakala. Zuby vo vačku, v mikroténovom sáčku, v štyroch nosoch vatové tampóny, smrť v očiach a v duši tušenie krutého dopoludnia. Sestričku i doktorku poznala už roky, ale ešte ju nevideli, odkedy došlo k zmene jej imidžu.
Vyšiel posledný pacient, vošla Mechtilda. Podala sestričke kartičku poistenca, a zrazu rana ako z dela. Odpadla sestrička na podlahu, a ako na potvoru, pár zubov vypadlo na parkety farby dubového dreva. Vošla doktorka Vševedová (to sa dalo čakať, že? :D ), pozrela na podlahu, pozrela na Mechtildu a zviezla sa k zemi oveľa elegantnejším spôsobom. To viete, ľudia s titulmi si potrpia na imidž. Možno mi neuveríte, ale žiadne zuby z nej nevypadli. Používala totiž krém Korega, ako Gizka Oňová. Keď sa dámy prebrali, odovzdala Mechtilda pozbierané zuby. Dr. s hrôzou zavrčala "Nenávidím puzzle!". A potom sa diali veci ...
Keď bolo všetko dokonané, puzzle poskladané, a sestrička predložila Mechtilde účet za poskytnuté služby, zviezla sa Mechtilda k zemi veľmi neelegantne, hubou nadol, bez titulov, bez grácie. Kým sestrička prefackala všetkých deväť tvári, upratovačka stihla pozametať okolitú podlahu a vypadnuté zuby boli definitívne v ťahu. O krutosti osudu si nemusíme hovoriť. Mechtilde Bleskozvodnej proste život nadelil. Priveľa na jednu hlavu, však? A preto ich má deväť!
Potešme sa návratom k Ferovi. Ten vám zdvihne náladu :). Fero je strašný týpek. Má divný vkus, nevadí. Práve preto ho máme radi a fandíme mu, aby mu to s Mechtildou vyšlo! Keď ju uvidel na druhý deň po vyššie opísaných udalostiach, spravil na ňu takú grimasu, že sa rozosmiala, ukázala všetky zuby, blomby i diery, a Fero ... Fero opäť ostal ako v tranze, hľadiac Fúrii spriama do očí. Medzierka medzi zubami. Veľká. Väčšia než kedy videl. "Tvoja medzierka medzi zubami je tá najkrajšia, akú som kedy videl! Dievčisko ja som z teba nadšený, chápeš?" V tej chvíli Fero zbadal, že rozmýšla nahlas. A v tej chvíli dostal facku. Lebo Sonya ešte stále nerozumela slovu bývalá. Lenže jedno srdce už poskočilo nadšením, nádejou, chuťou znovu žiť naplno. Srdco Mechtildy Bleskozvodnej, takmer už buchnutej do Fera Háremského, ešte stále pomyselne zadaného. Trojuholník na spadnutie. Skoro ako v telenovele. Ospravedlňujem sa, že sa dnešný deň podobal skôr akčnému filmu, vraciame sa do normálu. Na dnes už pádov bolo dosť. Dovideňá nabudúce.
Vošla do čakárne. Vytiahla kartičku poistenca, obula návleky a čakala. Zuby vo vačku, v mikroténovom sáčku, v štyroch nosoch vatové tampóny, smrť v očiach a v duši tušenie krutého dopoludnia. Sestričku i doktorku poznala už roky, ale ešte ju nevideli, odkedy došlo k zmene jej imidžu.
Vyšiel posledný pacient, vošla Mechtilda. Podala sestričke kartičku poistenca, a zrazu rana ako z dela. Odpadla sestrička na podlahu, a ako na potvoru, pár zubov vypadlo na parkety farby dubového dreva. Vošla doktorka Vševedová (to sa dalo čakať, že? :D ), pozrela na podlahu, pozrela na Mechtildu a zviezla sa k zemi oveľa elegantnejším spôsobom. To viete, ľudia s titulmi si potrpia na imidž. Možno mi neuveríte, ale žiadne zuby z nej nevypadli. Používala totiž krém Korega, ako Gizka Oňová. Keď sa dámy prebrali, odovzdala Mechtilda pozbierané zuby. Dr. s hrôzou zavrčala "Nenávidím puzzle!". A potom sa diali veci ...
Keď bolo všetko dokonané, puzzle poskladané, a sestrička predložila Mechtilde účet za poskytnuté služby, zviezla sa Mechtilda k zemi veľmi neelegantne, hubou nadol, bez titulov, bez grácie. Kým sestrička prefackala všetkých deväť tvári, upratovačka stihla pozametať okolitú podlahu a vypadnuté zuby boli definitívne v ťahu. O krutosti osudu si nemusíme hovoriť. Mechtilde Bleskozvodnej proste život nadelil. Priveľa na jednu hlavu, však? A preto ich má deväť!
Potešme sa návratom k Ferovi. Ten vám zdvihne náladu :). Fero je strašný týpek. Má divný vkus, nevadí. Práve preto ho máme radi a fandíme mu, aby mu to s Mechtildou vyšlo! Keď ju uvidel na druhý deň po vyššie opísaných udalostiach, spravil na ňu takú grimasu, že sa rozosmiala, ukázala všetky zuby, blomby i diery, a Fero ... Fero opäť ostal ako v tranze, hľadiac Fúrii spriama do očí. Medzierka medzi zubami. Veľká. Väčšia než kedy videl. "Tvoja medzierka medzi zubami je tá najkrajšia, akú som kedy videl! Dievčisko ja som z teba nadšený, chápeš?" V tej chvíli Fero zbadal, že rozmýšla nahlas. A v tej chvíli dostal facku. Lebo Sonya ešte stále nerozumela slovu bývalá. Lenže jedno srdce už poskočilo nadšením, nádejou, chuťou znovu žiť naplno. Srdco Mechtildy Bleskozvodnej, takmer už buchnutej do Fera Háremského, ešte stále pomyselne zadaného. Trojuholník na spadnutie. Skoro ako v telenovele. Ospravedlňujem sa, že sa dnešný deň podobal skôr akčnému filmu, vraciame sa do normálu. Na dnes už pádov bolo dosť. Dovideňá nabudúce.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)