Okay, tak od dnes na novej adrese
dzankajguri.blog.com
Vidíme sa tam :).
piatok 18. februára 2011
streda 16. februára 2011
Kapitola 9. : Deväťhlavé žieňa.
Čo hlava, to príbeh. Teda, pôvodne som si myslela, že ich bude len osem, že by sme trochu Mizérii spravili napriek, akože sa na ňu zasa neušlo, ale keďže tá minulá časť na nás ešte len dýchla kúskom nádeje, píšeme ďalej. Na konci uvidíte, či je to naozaj koniec. Prípadne v nejakej ďalšej časti.
Minule sme s Mechtildou prešli nevídaným zubárskym utrpením. Sme v cviku, ide trpieť aj dnes. Na druhý deň ráno, potom, ako z Fera mimovoľne nahlas vypadla myšlienka o jeho úžase, zobudila sa Mechtilda vo veľmi zlej kondícii. Otvorila oči, padlo prvé kýchnutie. A potom druhé a tretie. A samozrejme, týmto počtom sa to nekončí. Ranná hygiena prebehla tradične, tréningom vymakaná rýchlosť však nedosahovala svoje zvyčajné maximá. Treštenie v hlavách, pocit závrate a dusivý nepríjemný kašeľ sa ozýval kúpeľnou od skorých ranných hodín. Mechtilda si naivne myslela, že to snáď nejako rozchodí. Keď zistila, že sopeľ tečie deviatim hlavám, jej dve ruky sa ocitli v riadnej naháňačke. Kým si dala kvapky od kašľu, minula troje. Uvarila 10 litrov lipového čaju, nakrájala šesť cibúľ, posypala práškovým cukrom na sirup a sadla si. Chvíľa úľavy. Ale kolotoč sa rozbehol opäť. Kašeľ, smrkanie, kýchanie. Ešte týždeň-dva a bol by z toho vcelku slušný orchester. Spektrum zvukov široké, rytmická stránka je vždy celkom išla ... tak si aspoň s Eminemom trošku kašlozarapovala a s Brianom Adamsom zachraplákovala.
Vybrala sa k doktorke, nič iné jej neostávalo. Keď vošla do čakárne, bolo tam veľa ľudí, veľa kašľajúcich a smrkajúcich hláv. Mechtilda samozrejme pozdvihla úroveň. Tí, čo prišli po nej mali oprávnenú obavu, že sa ani nedostanú na rad. Veď kým lekárka prezrie všetky jej hrdlá... Ešte že priedušky a pľúca má len po jednom páre.
Museli s doktorkou vyriešiť dilemu dávkovania liekov, zhodli sa, že na jednu pečeň aj tak dosť. A tak ostala Mechtilda prvý krát v živote PN. Mala sedieť a ležať doma, liečiť sa a oddychovať. Po asi polhodine začala byť Mechtilda otrávená z Mizériinho vyplakávania a Fúria zúrivá z toho, že jej je tak na prd. Ostatným dunelo v hlavách a boli rady, že sú rady. Zazvonil zvoniec. A rozprávky je koniec. Mohlo by byť, ale nie je. To len zazvonil ... Feroooo!
Mechtilda pozbierala zvyšky síl, otvorila dvere a neveriacky pozerala na prišelca. S kyticou deviatich ruží don Chuan František stál tam v plnej nádhere. Ustúpila o krok späť, hlava sa jej zatočila, ťažko povedať či vplyvom liekov alebo romantickým omámením, a už už sa mu rútila do náručia. To by bolo pristátie ako z ordinácie v RUŽOVEJ záhrade. Zachytila sa našťastie zárubne a pozvala ho dnu. Z ničoho nič Fero spustil.
Mechtilda, Brunhilda, Matilda, Quitúria, Fúria, Mizéria, Valéria, Flóra, Fauna ... ja ... odkedy som vás uvidel ... som najšťastnejším mužom na zemi! No a čo, že si medzi vami neviem vybrať. Pre teba, Fúria, mám určitú slabosť. Si hrdá žena. Ty, Brunhilda, sa vždy len potichu usmievaš. Mechtilda, Quitúria, Matilda, vy ste tri grácie. Valéria, tvoj šarm na mňa dýchol ešte skôr, než si prvý krát vošla do dverí. Flóra i Fauna, sestričky dvojičky, také ste pôvabné, že si vás jednu bez druhej predstaviť neviem. Ja ... chcem byť s vami ... v zdraví aj v chorobe, v opojení alkoholom aj v triezvosti, v bohatstve aj chudobe, v dobrom aj v zlom. Budeme sa tváriť, že sme si nevšimli, že Mizériu nespomenul...
V osemnástich očiach sa zaleskli slzy dojatia a potom Fero Mechtildu Janku pobozkal, pobozkal, pobozkal, pobozkal, pobozkal, pobozkal, pobozkal, pobozkal, pobozkal. Áno, aj Mizériu pobozkal. A zazvonil zvoniec. A rozprávky je koniec. Mohlo by byť, ale nie je. To len zazvonila Mechtidlina mama. Perspektívna Ferova svokra.
Zvyšok príbehu nech je priestorom pre vašu fantáziu. Janka ide odteraz písať radšej rozprávky. :D
THE END. KANEC. KONIEC.
Minule sme s Mechtildou prešli nevídaným zubárskym utrpením. Sme v cviku, ide trpieť aj dnes. Na druhý deň ráno, potom, ako z Fera mimovoľne nahlas vypadla myšlienka o jeho úžase, zobudila sa Mechtilda vo veľmi zlej kondícii. Otvorila oči, padlo prvé kýchnutie. A potom druhé a tretie. A samozrejme, týmto počtom sa to nekončí. Ranná hygiena prebehla tradične, tréningom vymakaná rýchlosť však nedosahovala svoje zvyčajné maximá. Treštenie v hlavách, pocit závrate a dusivý nepríjemný kašeľ sa ozýval kúpeľnou od skorých ranných hodín. Mechtilda si naivne myslela, že to snáď nejako rozchodí. Keď zistila, že sopeľ tečie deviatim hlavám, jej dve ruky sa ocitli v riadnej naháňačke. Kým si dala kvapky od kašľu, minula troje. Uvarila 10 litrov lipového čaju, nakrájala šesť cibúľ, posypala práškovým cukrom na sirup a sadla si. Chvíľa úľavy. Ale kolotoč sa rozbehol opäť. Kašeľ, smrkanie, kýchanie. Ešte týždeň-dva a bol by z toho vcelku slušný orchester. Spektrum zvukov široké, rytmická stránka je vždy celkom išla ... tak si aspoň s Eminemom trošku kašlozarapovala a s Brianom Adamsom zachraplákovala.
Vybrala sa k doktorke, nič iné jej neostávalo. Keď vošla do čakárne, bolo tam veľa ľudí, veľa kašľajúcich a smrkajúcich hláv. Mechtilda samozrejme pozdvihla úroveň. Tí, čo prišli po nej mali oprávnenú obavu, že sa ani nedostanú na rad. Veď kým lekárka prezrie všetky jej hrdlá... Ešte že priedušky a pľúca má len po jednom páre.
Museli s doktorkou vyriešiť dilemu dávkovania liekov, zhodli sa, že na jednu pečeň aj tak dosť. A tak ostala Mechtilda prvý krát v živote PN. Mala sedieť a ležať doma, liečiť sa a oddychovať. Po asi polhodine začala byť Mechtilda otrávená z Mizériinho vyplakávania a Fúria zúrivá z toho, že jej je tak na prd. Ostatným dunelo v hlavách a boli rady, že sú rady. Zazvonil zvoniec. A rozprávky je koniec. Mohlo by byť, ale nie je. To len zazvonil ... Feroooo!
Mechtilda pozbierala zvyšky síl, otvorila dvere a neveriacky pozerala na prišelca. S kyticou deviatich ruží don Chuan František stál tam v plnej nádhere. Ustúpila o krok späť, hlava sa jej zatočila, ťažko povedať či vplyvom liekov alebo romantickým omámením, a už už sa mu rútila do náručia. To by bolo pristátie ako z ordinácie v RUŽOVEJ záhrade. Zachytila sa našťastie zárubne a pozvala ho dnu. Z ničoho nič Fero spustil.
Mechtilda, Brunhilda, Matilda, Quitúria, Fúria, Mizéria, Valéria, Flóra, Fauna ... ja ... odkedy som vás uvidel ... som najšťastnejším mužom na zemi! No a čo, že si medzi vami neviem vybrať. Pre teba, Fúria, mám určitú slabosť. Si hrdá žena. Ty, Brunhilda, sa vždy len potichu usmievaš. Mechtilda, Quitúria, Matilda, vy ste tri grácie. Valéria, tvoj šarm na mňa dýchol ešte skôr, než si prvý krát vošla do dverí. Flóra i Fauna, sestričky dvojičky, také ste pôvabné, že si vás jednu bez druhej predstaviť neviem. Ja ... chcem byť s vami ... v zdraví aj v chorobe, v opojení alkoholom aj v triezvosti, v bohatstve aj chudobe, v dobrom aj v zlom. Budeme sa tváriť, že sme si nevšimli, že Mizériu nespomenul...
V osemnástich očiach sa zaleskli slzy dojatia a potom Fero Mechtildu Janku pobozkal, pobozkal, pobozkal, pobozkal, pobozkal, pobozkal, pobozkal, pobozkal, pobozkal. Áno, aj Mizériu pobozkal. A zazvonil zvoniec. A rozprávky je koniec. Mohlo by byť, ale nie je. To len zazvonila Mechtidlina mama. Perspektívna Ferova svokra.
Zvyšok príbehu nech je priestorom pre vašu fantáziu. Janka ide odteraz písať radšej rozprávky. :D
THE END. KANEC. KONIEC.
nedeľa 13. februára 2011
Mám nové spoločenstvo.
Trocha retrospektívy.
Dávna minulosť.
Desať rokov mám spoločenstvo. Vždy sa mi zdalo, že sme blízki priatelia, že s kýmkoľvek z vás sa stretnem, máme o čom hovoriť. Veľká grupa, veľa vzťahov, veľa spoločných skúseností, spomienok. A teraz zmena.
Nedávna minulosť.
Z pôvodnej skupiny najbližších sa mnohí stratili niekde v čare vlastných životov a povinností. Beriem, ale chýbajú. Nasledovalo pár mesiacov, ak nie rokov istého sklamania, že už veci nie sú tak, ako boli. Že už nejdú tak, ako išli. O niektoré z minulých vzťahov som bojovala. O niektoré bojujem. O niektoré som už bojovať prestala. Vzťah je vždy o dvoch ľuďoch, o dvoch stranách.
Dnes.
Mám spoločenstvo. Sme blízki priatelia, máme o čom hovoriť. Malá grupa, menej vzťahov. Hlbších vzťahov. Veľa spomienok a spoločných skúseností. Mám priateľov aj mimo spoločenstva. Charakteristika ostala, zmenili sa mená. Budem konkrétna.
Dnes.
Mám stretnutia na modlitbách, na ktorých sa takmer každý týždeň stretám so Stankou a Maťom, väčšinou aj s mojou sestrou a veľmi výnimočne aj s niektorými ostatnými z vás.
Mám vodcovský team, v ktorom sa stretám so Stankou, Maťom, Dominikou, Peťom, Mirom a Mirom a s Lukym.
Mám každé 2 týždne skupinku, v ktorej mám Nin, Majku, Tomáša, Kami, Lukyho, Peťa S. a moju sestru.
Viem, že máme aj každé dva týždne spoločné stretko Fellowshipu, ale priznám sa, že práve tam sa občas cítim ako cudzinec medzi "svojimi".
Mám Peťku, s ktorou sa vidím takmer každý týždeň a vždy sa na ňu teším, aj na celý ich salaš a ostatných jeho obyvateľov.
Okrem nej mám Stanku a Paulu, s ktorými sa asi najčastejšie stretnem face to face spomedzi dievčat.
Mám Maťa a Lukyho a Jarina, s ktorými sa asi najčastejšie stretnem spomedzi chlapov.
Mám Peťa, s ktorým sa stretneme vždy, keď treba a ja viem, že sa môžem na sto percent spoľahnúť, že je človekom, ktorý z môjho života neodkráča za svojimi záujmami len tak bez vysvetlenia. A popri ňom mám Dominiku, s ktorou ešte len prežijeme veci ;).
Mám moje baby v robote, s ktorými často hovorím o veciach, ktoré niekedy nemám komu povedať. Aj ony hovoria mne.
A mám Ľubku, kedykoľvek potrebujem niekoho blízkeho.
Čo s tým?
Dalo by sa žiť v sklamaní že mnoho kedysi blízkych vzťahov ostalo niekde akoby stratených a pozabudnutých. Alebo z toho, že nie celé spoločenstvo reaguje na všetky ponuky. Alebo že niektorí ľudia proste nikdy neprídu, nech sa ponúkne čokoľvek.
Ale mne už nevadí, že sa stretneme vždy tí istí. Tí istí sú proste dnes moji ľudia. A vy ostatní? Nenašli ste v tomto blogu svoje meno? Nie je to preto, že vás nemám rada alebo na vás nemyslím. Len spolu nežijeme spoločenstvo. Chýbate. Ale ja už si nevládzem kaziť náladu rozmýšľaním nad tým, čo spraviť inak, čo zábavnejšie vymyslieť, aby ste predsa len prišli, aby sme sa predsa len niekde videli.
Vždy budú spolu tráviť čas ľudia, ktorí to chcú. Vždy si nájdu čas tí, ktorí to chcú. Vždy prídu, hoci aj na aktivitu, ktorá ich úplne nebaví tí, ktorí prijali spoločenstvo ako miesto svojho života. Pre mňa spoločenstvo je týmto miestom.
My sa spolu máme naozaj dobre, my čo spolu v týchto dňoch trávime čas a vídame sa na modlitbách, na káve, na pizzy alebo na syrových rožkoch, na spoločnom filme alebo večere o knihách.
A ja, viete, za nikým som nezavrela dvere, ale beriem, to čo je dnes, beriem tých, ktorí dnes chcú byť spolu a so mnou. Nebudem tento blog končiť žiadnym gýčom typu "Tak neváhaj a pridaj sa a ži spoločenstvo." Poviem niečo celkom iné.
Ak tam nie si, prichádzaš o veľa.
Dávna minulosť.
Desať rokov mám spoločenstvo. Vždy sa mi zdalo, že sme blízki priatelia, že s kýmkoľvek z vás sa stretnem, máme o čom hovoriť. Veľká grupa, veľa vzťahov, veľa spoločných skúseností, spomienok. A teraz zmena.
Nedávna minulosť.
Z pôvodnej skupiny najbližších sa mnohí stratili niekde v čare vlastných životov a povinností. Beriem, ale chýbajú. Nasledovalo pár mesiacov, ak nie rokov istého sklamania, že už veci nie sú tak, ako boli. Že už nejdú tak, ako išli. O niektoré z minulých vzťahov som bojovala. O niektoré bojujem. O niektoré som už bojovať prestala. Vzťah je vždy o dvoch ľuďoch, o dvoch stranách.
Dnes.
Mám spoločenstvo. Sme blízki priatelia, máme o čom hovoriť. Malá grupa, menej vzťahov. Hlbších vzťahov. Veľa spomienok a spoločných skúseností. Mám priateľov aj mimo spoločenstva. Charakteristika ostala, zmenili sa mená. Budem konkrétna.
Dnes.
Mám stretnutia na modlitbách, na ktorých sa takmer každý týždeň stretám so Stankou a Maťom, väčšinou aj s mojou sestrou a veľmi výnimočne aj s niektorými ostatnými z vás.
Mám vodcovský team, v ktorom sa stretám so Stankou, Maťom, Dominikou, Peťom, Mirom a Mirom a s Lukym.
Mám každé 2 týždne skupinku, v ktorej mám Nin, Majku, Tomáša, Kami, Lukyho, Peťa S. a moju sestru.
Viem, že máme aj každé dva týždne spoločné stretko Fellowshipu, ale priznám sa, že práve tam sa občas cítim ako cudzinec medzi "svojimi".
Mám Peťku, s ktorou sa vidím takmer každý týždeň a vždy sa na ňu teším, aj na celý ich salaš a ostatných jeho obyvateľov.
Okrem nej mám Stanku a Paulu, s ktorými sa asi najčastejšie stretnem face to face spomedzi dievčat.
Mám Maťa a Lukyho a Jarina, s ktorými sa asi najčastejšie stretnem spomedzi chlapov.
Mám Peťa, s ktorým sa stretneme vždy, keď treba a ja viem, že sa môžem na sto percent spoľahnúť, že je človekom, ktorý z môjho života neodkráča za svojimi záujmami len tak bez vysvetlenia. A popri ňom mám Dominiku, s ktorou ešte len prežijeme veci ;).
Mám moje baby v robote, s ktorými často hovorím o veciach, ktoré niekedy nemám komu povedať. Aj ony hovoria mne.
A mám Ľubku, kedykoľvek potrebujem niekoho blízkeho.
Čo s tým?
Dalo by sa žiť v sklamaní že mnoho kedysi blízkych vzťahov ostalo niekde akoby stratených a pozabudnutých. Alebo z toho, že nie celé spoločenstvo reaguje na všetky ponuky. Alebo že niektorí ľudia proste nikdy neprídu, nech sa ponúkne čokoľvek.
Ale mne už nevadí, že sa stretneme vždy tí istí. Tí istí sú proste dnes moji ľudia. A vy ostatní? Nenašli ste v tomto blogu svoje meno? Nie je to preto, že vás nemám rada alebo na vás nemyslím. Len spolu nežijeme spoločenstvo. Chýbate. Ale ja už si nevládzem kaziť náladu rozmýšľaním nad tým, čo spraviť inak, čo zábavnejšie vymyslieť, aby ste predsa len prišli, aby sme sa predsa len niekde videli.
Vždy budú spolu tráviť čas ľudia, ktorí to chcú. Vždy si nájdu čas tí, ktorí to chcú. Vždy prídu, hoci aj na aktivitu, ktorá ich úplne nebaví tí, ktorí prijali spoločenstvo ako miesto svojho života. Pre mňa spoločenstvo je týmto miestom.
My sa spolu máme naozaj dobre, my čo spolu v týchto dňoch trávime čas a vídame sa na modlitbách, na káve, na pizzy alebo na syrových rožkoch, na spoločnom filme alebo večere o knihách.
A ja, viete, za nikým som nezavrela dvere, ale beriem, to čo je dnes, beriem tých, ktorí dnes chcú byť spolu a so mnou. Nebudem tento blog končiť žiadnym gýčom typu "Tak neváhaj a pridaj sa a ži spoločenstvo." Poviem niečo celkom iné.
Ak tam nie si, prichádzaš o veľa.
štvrtok 3. februára 2011
Kapitola 8. : Deväthlavé žieňa
Mizéria mlčky sedela za stojanom bez mikrofónu, zatiaľ čo Mechtilda so zápalom vysvetľovala do éteru, aké dôležité je nežiť s hlavou v oblakoch a stáť nohami pevne ne zemi. Vedela o čom hovorí. Trpká a neľútostná skúsenosť. Nedávno sa jej stalo, že s hlavou v oblakoch, snívajúc o kariére rádiohviezdy, šla dolu ulicou, až sa zrazu ocitla dolu hubou. Smutné. Au. Ako na potvoru vypadlo pár zubov do prachu ulice. Pozbierala Mechtilda odvahu aj zuby, a poďme ho k zubárke popýtať sa, čo sa s tým dá spraviť.
Vošla do čakárne. Vytiahla kartičku poistenca, obula návleky a čakala. Zuby vo vačku, v mikroténovom sáčku, v štyroch nosoch vatové tampóny, smrť v očiach a v duši tušenie krutého dopoludnia. Sestričku i doktorku poznala už roky, ale ešte ju nevideli, odkedy došlo k zmene jej imidžu.
Vyšiel posledný pacient, vošla Mechtilda. Podala sestričke kartičku poistenca, a zrazu rana ako z dela. Odpadla sestrička na podlahu, a ako na potvoru, pár zubov vypadlo na parkety farby dubového dreva. Vošla doktorka Vševedová (to sa dalo čakať, že? :D ), pozrela na podlahu, pozrela na Mechtildu a zviezla sa k zemi oveľa elegantnejším spôsobom. To viete, ľudia s titulmi si potrpia na imidž. Možno mi neuveríte, ale žiadne zuby z nej nevypadli. Používala totiž krém Korega, ako Gizka Oňová. Keď sa dámy prebrali, odovzdala Mechtilda pozbierané zuby. Dr. s hrôzou zavrčala "Nenávidím puzzle!". A potom sa diali veci ...
Keď bolo všetko dokonané, puzzle poskladané, a sestrička predložila Mechtilde účet za poskytnuté služby, zviezla sa Mechtilda k zemi veľmi neelegantne, hubou nadol, bez titulov, bez grácie. Kým sestrička prefackala všetkých deväť tvári, upratovačka stihla pozametať okolitú podlahu a vypadnuté zuby boli definitívne v ťahu. O krutosti osudu si nemusíme hovoriť. Mechtilde Bleskozvodnej proste život nadelil. Priveľa na jednu hlavu, však? A preto ich má deväť!
Potešme sa návratom k Ferovi. Ten vám zdvihne náladu :). Fero je strašný týpek. Má divný vkus, nevadí. Práve preto ho máme radi a fandíme mu, aby mu to s Mechtildou vyšlo! Keď ju uvidel na druhý deň po vyššie opísaných udalostiach, spravil na ňu takú grimasu, že sa rozosmiala, ukázala všetky zuby, blomby i diery, a Fero ... Fero opäť ostal ako v tranze, hľadiac Fúrii spriama do očí. Medzierka medzi zubami. Veľká. Väčšia než kedy videl. "Tvoja medzierka medzi zubami je tá najkrajšia, akú som kedy videl! Dievčisko ja som z teba nadšený, chápeš?" V tej chvíli Fero zbadal, že rozmýšla nahlas. A v tej chvíli dostal facku. Lebo Sonya ešte stále nerozumela slovu bývalá. Lenže jedno srdce už poskočilo nadšením, nádejou, chuťou znovu žiť naplno. Srdco Mechtildy Bleskozvodnej, takmer už buchnutej do Fera Háremského, ešte stále pomyselne zadaného. Trojuholník na spadnutie. Skoro ako v telenovele. Ospravedlňujem sa, že sa dnešný deň podobal skôr akčnému filmu, vraciame sa do normálu. Na dnes už pádov bolo dosť. Dovideňá nabudúce.
Vošla do čakárne. Vytiahla kartičku poistenca, obula návleky a čakala. Zuby vo vačku, v mikroténovom sáčku, v štyroch nosoch vatové tampóny, smrť v očiach a v duši tušenie krutého dopoludnia. Sestričku i doktorku poznala už roky, ale ešte ju nevideli, odkedy došlo k zmene jej imidžu.
Vyšiel posledný pacient, vošla Mechtilda. Podala sestričke kartičku poistenca, a zrazu rana ako z dela. Odpadla sestrička na podlahu, a ako na potvoru, pár zubov vypadlo na parkety farby dubového dreva. Vošla doktorka Vševedová (to sa dalo čakať, že? :D ), pozrela na podlahu, pozrela na Mechtildu a zviezla sa k zemi oveľa elegantnejším spôsobom. To viete, ľudia s titulmi si potrpia na imidž. Možno mi neuveríte, ale žiadne zuby z nej nevypadli. Používala totiž krém Korega, ako Gizka Oňová. Keď sa dámy prebrali, odovzdala Mechtilda pozbierané zuby. Dr. s hrôzou zavrčala "Nenávidím puzzle!". A potom sa diali veci ...
Keď bolo všetko dokonané, puzzle poskladané, a sestrička predložila Mechtilde účet za poskytnuté služby, zviezla sa Mechtilda k zemi veľmi neelegantne, hubou nadol, bez titulov, bez grácie. Kým sestrička prefackala všetkých deväť tvári, upratovačka stihla pozametať okolitú podlahu a vypadnuté zuby boli definitívne v ťahu. O krutosti osudu si nemusíme hovoriť. Mechtilde Bleskozvodnej proste život nadelil. Priveľa na jednu hlavu, však? A preto ich má deväť!
Potešme sa návratom k Ferovi. Ten vám zdvihne náladu :). Fero je strašný týpek. Má divný vkus, nevadí. Práve preto ho máme radi a fandíme mu, aby mu to s Mechtildou vyšlo! Keď ju uvidel na druhý deň po vyššie opísaných udalostiach, spravil na ňu takú grimasu, že sa rozosmiala, ukázala všetky zuby, blomby i diery, a Fero ... Fero opäť ostal ako v tranze, hľadiac Fúrii spriama do očí. Medzierka medzi zubami. Veľká. Väčšia než kedy videl. "Tvoja medzierka medzi zubami je tá najkrajšia, akú som kedy videl! Dievčisko ja som z teba nadšený, chápeš?" V tej chvíli Fero zbadal, že rozmýšla nahlas. A v tej chvíli dostal facku. Lebo Sonya ešte stále nerozumela slovu bývalá. Lenže jedno srdce už poskočilo nadšením, nádejou, chuťou znovu žiť naplno. Srdco Mechtildy Bleskozvodnej, takmer už buchnutej do Fera Háremského, ešte stále pomyselne zadaného. Trojuholník na spadnutie. Skoro ako v telenovele. Ospravedlňujem sa, že sa dnešný deň podobal skôr akčnému filmu, vraciame sa do normálu. Na dnes už pádov bolo dosť. Dovideňá nabudúce.
streda 26. januára 2011
Kapitola 7. : Deväťhlavé žieňa
Myslím, že je namieste zoznámiť sa so Sonyou o niečo bližšie. To, že bola Ferovou fiktívnou partnerkou, znamená nielen to, že ňou v skutočnosti nebola, ale aj to, že v skutočnosti vôbec nebola. O tom vieme my, nie však Fero. Analytické myslenie vám napovie, že to asi bude nejako súvisieť s jeho návštevami Dr. Vševeda. Mimochodom, Dr. Vševed. Milý chlapík, síce trošku pseudoodborník, ale mal peknú briadku, veľmi málo zubov a strášne veľa rečí. Presne ten prípad, ktorého od jeho klientov odlišuje len to, kto z nich má kľúče od ordinácie. Fero ho mal rád, pretože mal dojem, že Vševed v skutočnosti jeho problém s alkoholom riešiť nechce. Smutné je, že mal pravdu. A tak Vševed ďalej bral plat a Fero ďalej pil.
Takže Sonya. Fero sníval o háreme. Ibaže do jeho snov sa vkradla iná žena. Sonya. Blondýna, nohy 110 cm, oči namaľované, uši tak akurát, miery primerane k dĺžke nôh. Krásavica. Splnený sen mnohých mužov. Ale Fero sníval o háreme. Sonya (nezabúdajme, že je fiktívna, t.j. neskutočná - inak povedané vymyslená) sa rozhodla, že mu to vytlčie z hlavy. Keďže žila len v jeho hlave, nemala to ďaleko. Tvrdá nátura. Tisíc krát jej Fero povedal, že s ňou chodiť nezačne. Ona bola presvedčená, že s ňou chodí, iba sa to hanbí priznať. Nakoniec vzdal prvé kolo a začal druhé. Povedal jej, že sa s ňou rozchádza. Tisíctridsaťosem krát jej to povedal. Sonya bola presvedčená, že s ňou chodí a len chce týmto vydieraním získať viac prejavov a dôkazov jej lásky.
Fero sa bál, že bude nakladačka. Bál sa, že Sonya Mechtilde "natrhne zadok". Ale to už predbiehame dej. Máme tu teda v tejto love story (láska príbeh) tri postavy. Fero Háremský. Sonya Neviditeľná. Mechtilda Bleskozvodná. Ako nám to, čo nevidieť, čo nevidieť skomplikuje dej, uvidíme možno už v ďalšej kapitole. Viete, to je taká prefíkaná stratégia na udržanie čitateľov, toto. To be continued.
Okej. Prvý deň sa skončil, nastal večer a nastalo ráno, deň druhý. Ranná procedúra u Mechtildy doma začínala byť dobre nacvičeným rituálom. Poradie kuraproxiek, obľúbených očných tieňov i príchutí Listerinu (skrytá reklama!) stávalo sa zdravo vypestovaným stereotypom. I nastúpila Mechtilda do miestneho autobusu, cvakla deväť lístkov, a doviezla sa pred budovu rádia. Stál tam Fero s metlou v ruke, otvorene povedané, opieral sa. Čakal ju. "Toľká krása", vydral sa mu výkrik z hrdla. "Kde?", obzreli sa Mechtilda, Brunhlida, Matilda, Quitúria, Valéria, Mizéria, Fauna i Flóra za seba. Iba Fúria ho mala v paži. Úplne ho ignorovala. Ibaže Fero bol bojovník a tak sa zahľadel do očí práve jej. Tá neostrihaná ofina ho proste brala. Ľahostajne hodila vlasmi dozadu. A Fero zahanbene sklopil zrak.
Keď sa mu stratila z očí, povedal si : Túto ženu získam, aj keby ma to malo stáť deväť životov. (Aj bude, Fero, aj bude! - pozn. autora) Rozhodol sa, že sa o nej musí dozvedieť viac. Začítal sa do zoznamu zapísaných zamestnancov a oči mu padli na jej priezvisko. Bleskozvodná. Hneď pochopil. Jasné, celá ona. Zvedie ma rýchlosťou blesku. Fero ešte veľa potreboval objaviť, spoznať, odhaliť, aby pochoPIL. Zatiaľ iba PIL. Vlastne dnes ešte nie. Tak, a teraz už hej :).
Správca mikrofónov sa hecol a poobede bol dokúpiť deviaty mikrofón. Azda sa dnes už i Mizéria stane mediálnou hviezdou. Jej prvou úlohou bolo odmoderovať rannú predpoveď počasia. Dostala celý team do svízelnej situácie, nakoľko kým ju stihla povedať celú, oni stihli pri jej monotónnom prejave stratiť nielen orientáciu, ale aj bdelosť. Jej mediálna hviezda, zdá sa, zhasla prirýchlo. Našťastie, poslucháči si nič nevšimli. Tiež si zdriemli. Horšie to dopadlo s tými, ktorí mali ranné vysielanie pustené v autách cestou do práce. Tí si to všimli. Ale super job pre Fúriu, ktorá dostala päť minút slávy naviac. Dnes jej totiž prischol dopravný servis. Nuž, a Mizérii navrhli robiť radšej uspávačku hadov (ak bude treba, dá sa prenajať :D ). Správca mikrofónov deviaty mikrofón vrátil ako nadbytočný a nepotrebný. Mizéria sa opäť cítila mizerne a všetko opäť bolo tak, ako má byť... takmer.
Takže Sonya. Fero sníval o háreme. Ibaže do jeho snov sa vkradla iná žena. Sonya. Blondýna, nohy 110 cm, oči namaľované, uši tak akurát, miery primerane k dĺžke nôh. Krásavica. Splnený sen mnohých mužov. Ale Fero sníval o háreme. Sonya (nezabúdajme, že je fiktívna, t.j. neskutočná - inak povedané vymyslená) sa rozhodla, že mu to vytlčie z hlavy. Keďže žila len v jeho hlave, nemala to ďaleko. Tvrdá nátura. Tisíc krát jej Fero povedal, že s ňou chodiť nezačne. Ona bola presvedčená, že s ňou chodí, iba sa to hanbí priznať. Nakoniec vzdal prvé kolo a začal druhé. Povedal jej, že sa s ňou rozchádza. Tisíctridsaťosem krát jej to povedal. Sonya bola presvedčená, že s ňou chodí a len chce týmto vydieraním získať viac prejavov a dôkazov jej lásky.
Fero sa bál, že bude nakladačka. Bál sa, že Sonya Mechtilde "natrhne zadok". Ale to už predbiehame dej. Máme tu teda v tejto love story (láska príbeh) tri postavy. Fero Háremský. Sonya Neviditeľná. Mechtilda Bleskozvodná. Ako nám to, čo nevidieť, čo nevidieť skomplikuje dej, uvidíme možno už v ďalšej kapitole. Viete, to je taká prefíkaná stratégia na udržanie čitateľov, toto. To be continued.
Okej. Prvý deň sa skončil, nastal večer a nastalo ráno, deň druhý. Ranná procedúra u Mechtildy doma začínala byť dobre nacvičeným rituálom. Poradie kuraproxiek, obľúbených očných tieňov i príchutí Listerinu (skrytá reklama!) stávalo sa zdravo vypestovaným stereotypom. I nastúpila Mechtilda do miestneho autobusu, cvakla deväť lístkov, a doviezla sa pred budovu rádia. Stál tam Fero s metlou v ruke, otvorene povedané, opieral sa. Čakal ju. "Toľká krása", vydral sa mu výkrik z hrdla. "Kde?", obzreli sa Mechtilda, Brunhlida, Matilda, Quitúria, Valéria, Mizéria, Fauna i Flóra za seba. Iba Fúria ho mala v paži. Úplne ho ignorovala. Ibaže Fero bol bojovník a tak sa zahľadel do očí práve jej. Tá neostrihaná ofina ho proste brala. Ľahostajne hodila vlasmi dozadu. A Fero zahanbene sklopil zrak.
Keď sa mu stratila z očí, povedal si : Túto ženu získam, aj keby ma to malo stáť deväť životov. (Aj bude, Fero, aj bude! - pozn. autora) Rozhodol sa, že sa o nej musí dozvedieť viac. Začítal sa do zoznamu zapísaných zamestnancov a oči mu padli na jej priezvisko. Bleskozvodná. Hneď pochopil. Jasné, celá ona. Zvedie ma rýchlosťou blesku. Fero ešte veľa potreboval objaviť, spoznať, odhaliť, aby pochoPIL. Zatiaľ iba PIL. Vlastne dnes ešte nie. Tak, a teraz už hej :).
Správca mikrofónov sa hecol a poobede bol dokúpiť deviaty mikrofón. Azda sa dnes už i Mizéria stane mediálnou hviezdou. Jej prvou úlohou bolo odmoderovať rannú predpoveď počasia. Dostala celý team do svízelnej situácie, nakoľko kým ju stihla povedať celú, oni stihli pri jej monotónnom prejave stratiť nielen orientáciu, ale aj bdelosť. Jej mediálna hviezda, zdá sa, zhasla prirýchlo. Našťastie, poslucháči si nič nevšimli. Tiež si zdriemli. Horšie to dopadlo s tými, ktorí mali ranné vysielanie pustené v autách cestou do práce. Tí si to všimli. Ale super job pre Fúriu, ktorá dostala päť minút slávy naviac. Dnes jej totiž prischol dopravný servis. Nuž, a Mizérii navrhli robiť radšej uspávačku hadov (ak bude treba, dá sa prenajať :D ). Správca mikrofónov deviaty mikrofón vrátil ako nadbytočný a nepotrebný. Mizéria sa opäť cítila mizerne a všetko opäť bolo tak, ako má byť... takmer.
pondelok 24. januára 2011
Kapitola 6. : Deväťhlavé žieňa
Keď sa už Mechtilda spamätala z nemilého pocitu padania i z milého pocitu dopadnutia, a keď sa už Ferovi prestali chvieť ruky od nadšenia, začal sa jej prvý pracovný deň v rádiu. Vošla do štúdia a obzreli sa za ňou všetky hlavy. Sadla si za pracovný stôl a čakala na pokyny.
Vymyslíme si, že v rádiu pracuje aj niekto, ako správca mikrofónov. Nuž a tento človek sa dostal do problémov. Na display beží odpočítavanie keď tu kde sa vzal, tu sa vzal, on zistil, že má k dispozícii len osem mikrofónov. V danej chvíli naozaj nebolo času na hľadanie riešenia, a tak padlo rozhodnutie. Mizéria bude dnes mlčať. Škodoradostný úsmev Fúrie a nechápavé pohľady Fauny a Flóry potvrdili rozhodnutie, čas na display sa blížil k nule.
3 ... 2 ... 1 ... červená.
"Dobrý deň, z Rádia Chobotnica vás zdraví Mechtilda ... Brunhilda ... Matilda ... Quitúria ... Fúria ... xxxxxx (pár sukúnd ticha) ... Valéria ... Flóra ... Fauna! Vitajte! Na úvod dnešného rána si zahráme pesničku Čo bolí to prebolí a venujeme ju Mizérii."
Prvý vstup zvládnutý na jedničku.
Zabudla som spomenúť, že Ferovi sa prestali chvieť ruky aj preto, že spod stolíka (si myslel, že to je také tajné miesto), vytiahol potmehúdsky fľašku jemne voňajúcej tekutiny gaštanovej farby, po našom Bratislavské Brandy, a uhol si. A potom si uhol znovu. A potom ešte raz. A vtedy to prešlo. Ale to nebol dôvod neuhnúť si opäť. To len aby sme pochopili Ferovu mentalitu. Stálo by za úvahu, či sa mu ruky triasli zo zážitku s háremom alebo z nedostatku jemne voňajúcej tekutiny gaštanovej farby, po našom Bratislavkého Brandy, v jeho krvnom obehu. A možno by stálo za úvahu aj to, či ho z predchádzajúcej roboty vyhodili kvôli dvojitému videniu alebo kvôli zvyčajnému dostatku Bratislavského Brandy v jeho krvi. A možno by stálo za úvahu aj to, či tým dvojitým videním trpel naozaj odjakživa, alebo to bol len (vy)trvalý následok jeho bujarého životného štýlu. Zatiaľ sa nám hodí mať z Fera ako tak kladného hrdinu, preto budeme veriť, že dvojitým videním trpel odjakživa a keď si hrkol, videl štvormo.
Posmelený Fero vpálil do štúdia ako zmyslov zbavený. Zaostril (horko ťažko) a začal rátať. Jedna, dve ... osem ... jedenásť ... sedemnásť ... tridsaťpäť ... Potriasol hlavou. Rátal opäť. Zo smiechom vybehol von rovnako náhle ako vbehol dnu, vletel do svojej "kancelárie" a na telefóne vytočil redail. Skôr než sa na druhej strane ktokoľvek ozval, z plného hrdla povedal "Tu Háremský, ruším sedenie u Vševeda. Pochopil som, že dvojité videnie a alkoholizmus sú tým najlepším, čo sa mi v živote mohlo stať." Tút - tút - tút.
Mechtilda ľavou zadnou zvládla okrem ranného vysielania ešte natočiť pár jinglov, nahrať pár univerzálnych verzií predpovedí počasia. To sú také, ktoré v rádiách púšťajú bez ohľadu na názory meteorológov. Ako napríklad že bude polojasno až oblačno, miestami prehánky alebo dážď, na horách od 1500 metrov sneženie. Veriaci si v tom vždy nájdu kus pravdy a neveriaci si vždy vezmú dáždnik.
Padla, Mechtilda sa vychystala domov. Akoby bez povšimnutia, s predstieranou ľahostajnosťou, obišla Fera a jeho "kanceláriu". Fero narozdiel od nej ju nechal prejsť bez povšimnutia naozaj. Nebol taká sviňa, že by vedel niečo také zahrať, skôr to bolo tým, že od rána už veľa vody pretieklo Bratislavským korytom Dunaja a jeho krvným obehom sa preháňalo priveľa Bratislavského Brandy.
S hlavou na stole snívalo sa mu o strašne veľkej hromade orieškov. V tej hromade orieškov vo svojich snoch milý František ležal v objatí s háremom žien, ktorých bolo viac ako zŕn piesku na brehu mora. V skutočnosti nie, ale on mal ten pocit, pretože ich nevedel spočítať. Keď tu zrazu ako nočná mora, zjavila sa mu v sne neviditeľná Sonya, doterajšia veľmi žiarlivá, fiktívna, dnes už bývalá priateľka, ktorá rozumela všetkým slovám v slovníku, okrem slova bývalá.
Vymyslíme si, že v rádiu pracuje aj niekto, ako správca mikrofónov. Nuž a tento človek sa dostal do problémov. Na display beží odpočítavanie keď tu kde sa vzal, tu sa vzal, on zistil, že má k dispozícii len osem mikrofónov. V danej chvíli naozaj nebolo času na hľadanie riešenia, a tak padlo rozhodnutie. Mizéria bude dnes mlčať. Škodoradostný úsmev Fúrie a nechápavé pohľady Fauny a Flóry potvrdili rozhodnutie, čas na display sa blížil k nule.
3 ... 2 ... 1 ... červená.
"Dobrý deň, z Rádia Chobotnica vás zdraví Mechtilda ... Brunhilda ... Matilda ... Quitúria ... Fúria ... xxxxxx (pár sukúnd ticha) ... Valéria ... Flóra ... Fauna! Vitajte! Na úvod dnešného rána si zahráme pesničku Čo bolí to prebolí a venujeme ju Mizérii."
Prvý vstup zvládnutý na jedničku.
Zabudla som spomenúť, že Ferovi sa prestali chvieť ruky aj preto, že spod stolíka (si myslel, že to je také tajné miesto), vytiahol potmehúdsky fľašku jemne voňajúcej tekutiny gaštanovej farby, po našom Bratislavské Brandy, a uhol si. A potom si uhol znovu. A potom ešte raz. A vtedy to prešlo. Ale to nebol dôvod neuhnúť si opäť. To len aby sme pochopili Ferovu mentalitu. Stálo by za úvahu, či sa mu ruky triasli zo zážitku s háremom alebo z nedostatku jemne voňajúcej tekutiny gaštanovej farby, po našom Bratislavkého Brandy, v jeho krvnom obehu. A možno by stálo za úvahu aj to, či ho z predchádzajúcej roboty vyhodili kvôli dvojitému videniu alebo kvôli zvyčajnému dostatku Bratislavského Brandy v jeho krvi. A možno by stálo za úvahu aj to, či tým dvojitým videním trpel naozaj odjakživa, alebo to bol len (vy)trvalý následok jeho bujarého životného štýlu. Zatiaľ sa nám hodí mať z Fera ako tak kladného hrdinu, preto budeme veriť, že dvojitým videním trpel odjakživa a keď si hrkol, videl štvormo.
Posmelený Fero vpálil do štúdia ako zmyslov zbavený. Zaostril (horko ťažko) a začal rátať. Jedna, dve ... osem ... jedenásť ... sedemnásť ... tridsaťpäť ... Potriasol hlavou. Rátal opäť. Zo smiechom vybehol von rovnako náhle ako vbehol dnu, vletel do svojej "kancelárie" a na telefóne vytočil redail. Skôr než sa na druhej strane ktokoľvek ozval, z plného hrdla povedal "Tu Háremský, ruším sedenie u Vševeda. Pochopil som, že dvojité videnie a alkoholizmus sú tým najlepším, čo sa mi v živote mohlo stať." Tút - tút - tút.
Mechtilda ľavou zadnou zvládla okrem ranného vysielania ešte natočiť pár jinglov, nahrať pár univerzálnych verzií predpovedí počasia. To sú také, ktoré v rádiách púšťajú bez ohľadu na názory meteorológov. Ako napríklad že bude polojasno až oblačno, miestami prehánky alebo dážď, na horách od 1500 metrov sneženie. Veriaci si v tom vždy nájdu kus pravdy a neveriaci si vždy vezmú dáždnik.
Padla, Mechtilda sa vychystala domov. Akoby bez povšimnutia, s predstieranou ľahostajnosťou, obišla Fera a jeho "kanceláriu". Fero narozdiel od nej ju nechal prejsť bez povšimnutia naozaj. Nebol taká sviňa, že by vedel niečo také zahrať, skôr to bolo tým, že od rána už veľa vody pretieklo Bratislavským korytom Dunaja a jeho krvným obehom sa preháňalo priveľa Bratislavského Brandy.
S hlavou na stole snívalo sa mu o strašne veľkej hromade orieškov. V tej hromade orieškov vo svojich snoch milý František ležal v objatí s háremom žien, ktorých bolo viac ako zŕn piesku na brehu mora. V skutočnosti nie, ale on mal ten pocit, pretože ich nevedel spočítať. Keď tu zrazu ako nočná mora, zjavila sa mu v sne neviditeľná Sonya, doterajšia veľmi žiarlivá, fiktívna, dnes už bývalá priateľka, ktorá rozumela všetkým slovám v slovníku, okrem slova bývalá.
štvrtok 20. januára 2011
Kapitola 5. : Deväťhlavé žieňa
Úvodom piatej kapitoly skočíme priamo doprostred deja.
"To čo je?" vykríkol Fero. Mechtilda vchádzala automaticky sa otvárajúcimi dverami rádia, vlasy na hlavách prefúkol horúci vzduch, ktorý bránil zime vôjsť dnu do budovy. Konkrétne viali vlasy na ôsmych hlavách, iste si spomínate, že Matilda bola viac opitá, než ostatné. Ale aby filmový efekt situácie ostal zachovaný ... spomalený záber ... klapka ... ideme : Mechtilda vchádza, ôsmim hlavám vlasy rozfúka horúci vzduch a deviata sa nádherne zaleskne v ranných slnečných lúčoch.
Fero je vrátnik v rádiu. Po výkriku "To čo je?" uchvátený onemel v úžase a tupo zízal na blížiaci sa sen. Sen? Fero vždy sníval o háreme. Zamestnal sa ako vrátnik, pretože z predchádzajúcej roboty ho vyhodili. Minul strašne veľa orieškov. Nemal tam ťažký job, jeho úlohou bolo orieškami posýpať vynikajúce čokoládové zákusky. Problém bol v tom, že Fero mal odjakživa problém s dvojitým videním, a tak veľa orieškov išlo mimo, a keďže zamestnávateľ nechcel skrachovať, Fero musel odísť. V toto ráno bol prvý krát v živote za to vďačný. Pre menej chápavých : spojte si deväť hláv s dvojitým videním a túžbou po háreme. Sen sa mení na splnený sen. Ferov sen prechádzal okolo, čas sa zastavil, svet sa prestal točiť.
Úprimne povedané, Mechtilda plánovala prejsť okolo Fera celkom ľahostajne. Mala totiž plné hlavy iných vecí. "Zvládnem to dnes?" "Otočím sa na opätku." "Bojím sa! Strašne sa bojím!" "Túžim pracovať v rádiu." "Toto asi neprežijem."
Plná úvah sa krok za krokom blížila k tomu miestu. Opätky, rýchla chôdza, stres. A z ničoho nič nohy v lufte. (tu je opäť priestor pre spomalený záber :) ) Tabuľka s nápisom "Caution : WET FLOOR!" sa jej len tak mihla pred očami. Už už očakávala tvrdý dopad, keď prišiel mäkký dopad. Teraz zaznie romantická hudba - Mechtilda sa v celej svojej nádhere ocitla vo Ferovom náručí. Hľadel jej do očí. Sama nevie, ako to dokázal, ale dokonca ani Mizéria sa v tej chvíli necítila mizerne. Pár sekúnd, a už sa urýchlene dvihla na vlastné a odkráčala do štúdia. "Na posratého aj hajzel spadne," pomyslela si. Ale niekde vnútri ju čosi hrialo. A nebola to pálenka.
Aj Fera hrialo. U neho šlo o dvojitý efekt. Pálenka aj splnený sen. Sadol si, potriasol hlavou, uštipol sa. Všetko na svojom mieste. Dvihol telefón a zavolal na známe číslo.
"Psychiatrická ambulancia Dr. Vševeda, prosím?" ozvalo sa zo sluchátka.
"Dobrý deň, asi sa mi splnil sen," povedal Fero.
"Ako vám môžeme pomôcť?"
"Stretol som 18 dievčat v jednom, padli mi rovno do náručia, a ja pako som ich nechal odísť, všetky..." odpovedal zúfalo.
"Pán Háremský, na žarty nemáme čas! ... tút - tút - tút ...
"Ale veď ... počkajte! ..." ... tút - tút - tút ...
Tak, takto sa začal prvý pracovný deň našej hlavnej hrdinky.
"To čo je?" vykríkol Fero. Mechtilda vchádzala automaticky sa otvárajúcimi dverami rádia, vlasy na hlavách prefúkol horúci vzduch, ktorý bránil zime vôjsť dnu do budovy. Konkrétne viali vlasy na ôsmych hlavách, iste si spomínate, že Matilda bola viac opitá, než ostatné. Ale aby filmový efekt situácie ostal zachovaný ... spomalený záber ... klapka ... ideme : Mechtilda vchádza, ôsmim hlavám vlasy rozfúka horúci vzduch a deviata sa nádherne zaleskne v ranných slnečných lúčoch.
Fero je vrátnik v rádiu. Po výkriku "To čo je?" uchvátený onemel v úžase a tupo zízal na blížiaci sa sen. Sen? Fero vždy sníval o háreme. Zamestnal sa ako vrátnik, pretože z predchádzajúcej roboty ho vyhodili. Minul strašne veľa orieškov. Nemal tam ťažký job, jeho úlohou bolo orieškami posýpať vynikajúce čokoládové zákusky. Problém bol v tom, že Fero mal odjakživa problém s dvojitým videním, a tak veľa orieškov išlo mimo, a keďže zamestnávateľ nechcel skrachovať, Fero musel odísť. V toto ráno bol prvý krát v živote za to vďačný. Pre menej chápavých : spojte si deväť hláv s dvojitým videním a túžbou po háreme. Sen sa mení na splnený sen. Ferov sen prechádzal okolo, čas sa zastavil, svet sa prestal točiť.
Úprimne povedané, Mechtilda plánovala prejsť okolo Fera celkom ľahostajne. Mala totiž plné hlavy iných vecí. "Zvládnem to dnes?" "Otočím sa na opätku." "Bojím sa! Strašne sa bojím!" "Túžim pracovať v rádiu." "Toto asi neprežijem."
Plná úvah sa krok za krokom blížila k tomu miestu. Opätky, rýchla chôdza, stres. A z ničoho nič nohy v lufte. (tu je opäť priestor pre spomalený záber :) ) Tabuľka s nápisom "Caution : WET FLOOR!" sa jej len tak mihla pred očami. Už už očakávala tvrdý dopad, keď prišiel mäkký dopad. Teraz zaznie romantická hudba - Mechtilda sa v celej svojej nádhere ocitla vo Ferovom náručí. Hľadel jej do očí. Sama nevie, ako to dokázal, ale dokonca ani Mizéria sa v tej chvíli necítila mizerne. Pár sekúnd, a už sa urýchlene dvihla na vlastné a odkráčala do štúdia. "Na posratého aj hajzel spadne," pomyslela si. Ale niekde vnútri ju čosi hrialo. A nebola to pálenka.
Aj Fera hrialo. U neho šlo o dvojitý efekt. Pálenka aj splnený sen. Sadol si, potriasol hlavou, uštipol sa. Všetko na svojom mieste. Dvihol telefón a zavolal na známe číslo.
"Psychiatrická ambulancia Dr. Vševeda, prosím?" ozvalo sa zo sluchátka.
"Dobrý deň, asi sa mi splnil sen," povedal Fero.
"Ako vám môžeme pomôcť?"
"Stretol som 18 dievčat v jednom, padli mi rovno do náručia, a ja pako som ich nechal odísť, všetky..." odpovedal zúfalo.
"Pán Háremský, na žarty nemáme čas! ... tút - tút - tút ...
"Ale veď ... počkajte! ..." ... tút - tút - tút ...
Tak, takto sa začal prvý pracovný deň našej hlavnej hrdinky.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)