Príbeh z čias hospodárskej krízy.

Po chvíli váhania, či sa rozčúli, sa v nej ten výbuch akosi stratil ... strašne ju hnevalo, keď ju ľudia nepočúvali. Veď predsa neštudovala len tak pre nič za nič a už vôbec nie preto, aby jej slová nemali žiadnu váhu. A ešte menej preto, aby o nej rozhodovali tí "tupci bez titulov", ako o nich sama hovorievala. Nebolo jej po vôli ani len sedieť s týmito ľuďmi v jednej kancelárii. Vnútorne potrebovala byť od nich oddelená. Akoby sa obávala, že skôr, či neskôr na ňu preskočí ich slovník, prvky správania, gestá. Nebola pyšná. Len si myslela, že by si zaslúžila niečo lepšie. Predsa len, to, aby bola tým, kým sa cítila byť, stálo nielen veľa peňazí, ale ja veľa úsilia. Ibaže jej nepriala doba. Škola, ktorú vyštudovala sa zdala byť dobrou voľbou, ale čas ukázal, že realita je iná. Trčala v diere jednej obyčajnej fabriky na výrobu akýchsi súčiastok. Príliš nerozumela, o čo vlastne ide. Naučila sa pár mechanických krokov, ktoré opakovala dokola. Nie, že by nemala na to pochopiť, čo vlastne robí. Jej nevedomosť bola len ďalším dôkazom jej oddelenie sa od toho sveta, v ktorom akosi chtiac - nechtiac skysla.

Bývala plná ideálov o tom, ako krásne sa jej bude žiť. Už sa videla s tučným bankovým účtom, kráčajúc domov do pekného bytíku, videla po svojom boku chlapíka, ako bol napríklad Hugh, ktoré poznala ešte na strednej. Úspešný, vzhľadný, primerane vzdelaný. Proste jej level. Nakoniec presne takého chlapíka našla. Získal ju naučenou pozornosťou. Bol sčítaný, a tak presne vedel, po čom ženy túžia. Občas bol síce príliš suverénny, čo ju dráždilo, ale pri všetkých ostatných kladoch, ktoré mal, mu tento vrtoch jednoducho tolerovala. Nič nebránilo tomu, aby sa vzali. Ona ešte mala pred sebou jeden rok štúdia, ale on už zarábal. Bývať mali kde, takže vhupli do toho rovnými nohami. Jej Robert bol šikovný mladý advokát, uchytil sa vo firme, ktorá mala dobrú povesť preverenú históriou. Veľa času strávil v práci, často aj veľa večerov musel venovať pracovným stretnutiam,. Mal jasný cieľ - vytvoriť si okolo seba bezpečné a efektívne pracovné prostredie. Jeho PR bolo založené na ľudskosti a vzťahoch a to ho stálo čas. Ona sa venovala skúškam a tak jej doma niektoré večery ani veľmi nechýbal. Ešte neboli manželmi pridlho, keď prišiel domov v podguráženom stave. Ľahol si spať, prešlo to dobre. Keď sa táto situácia zopakovala, Mery to trošku znepokojilo. Nebolo to však často, rýchlo na to v návale povinností zabudla. Mala predsa svoje ambície, svoje sny. A tak do školských prác a povinností vkladala stále viac energie. Možno aj preto, aby si neuvedomovala, ako často je sama.

Jedného dňa prišiel domov riadne naštvaný, zjavne pripitý a hnev si vybil na nej. Najskôr len kričal, vyčítal jej, že je len jeho príživníkom, nakoniec ju sotil do dverí jednej z izieb a zabuchol ich za ňou, aby sa na ňu nemusel dívať.

Všetko sa jej mlelo pred očami. Budúcnosť, ktorú ešte pred chvíľou videla pred sebou sa začala rúcať. Obavy narastali a srdce jej bilo v hrudi čoraz rýchlejšie. Mala tušenie, že od tohoto dňa sa jeho príchodu domov bude skôr obávať, než by sa naň tešila. Roberta trápil pocit viny, ale rýchlo našiel kus pravdy na slovách, ktoré jej vykričal. Svoje svedomie ďalej neriešil. Do ich vzťahu sa však vkradlo ochladnutie, obavy, neistota, nespokojnosť. O dôvod menej, prečo sa ponáhľať domov z práce, o dôvod menej, prečo sa tešiť na príchod svojho manžela. Nakoniec ju bil pravidelne. Vždy, keď sa mu nevydaril kšeft. Vždy, keď ho naštval niekto druhý. Zistil, že takto nestratí tvár pred svojimi kolegami a klientami. Svoje problémy si riešil doma. Na svojej žene.

Už len to, že sa jej podarilo dokončiť školu možno považovať za zázrak. Jej vnútro tvrdlo každým dňom - nedôvera k mužom, strach z nich, nespokojnosť s vlastným životom. Mala odpor k ľuďom, ktorí v živote neuspeli, pretože boli pre ňu živou pripomienkou vlastného zlyhania. Od milého advokáta odišla našťastie relatívne rýchlo, ešte predtým, než by ju svojím riešením problémov zničil úplne. Odísť znamenalo hľadať si nové bývanie. Myšlienku vrátiť sa k rodičom zavrhla skôr, než by nad ňou vôbec premýšľala. To by predsa bolo pod jej úroveň. Nájsť si bývanie a stratiť živiteľa znamenalo hľadať si prácu. Ona síce dokončila relatívne lukratívnu školu a dobrý studijný odbor, ale nie pre túto dobu. Hospodárska kríza, ktorá sa potichu vkrádala do životov najbežnejších ľudí je prinútila prijať miesto, ktoré nenávidela od prvej chvíle, ako vošla do miestnosti. Po pár pokusoch získať prácu v odbore, ktorý vyštudovala, jej bolo jasné, že buď poľaví zo svojich kritérií, alebo sa bude musieť vrátiť k Robovi, či k rodičom. To bolo pre ňu neprijateľné. V tomto všetkom potrebovala zvoliť stratégiu, aby prežila. Vlastne všetko to jej zdanlivo pyšné o pohŕdavé správanie, oddeľovanie sa od kolegov, ignorovanie čohokoľvek nad rámec nevyhnutného, bolo len jej stratégiou, ako sa od zúfalstva úplne nezrútiť, ako si aspoň sama pred sebou zachovať tvár, nezabudnúť kým je, alebo skôr kým chcela byť. Zdanlivo odporná žena. Vnútri zúfalá žena volajúca po zmene. Škoda, že na tom mieste nedovolila nikomu, aby v nej objavil jej smútok a snáď ju pochopil. Pre všetkých ostala len odporne studenou princeznou, ktorá si o sebe priveľa myslí.