Nedeľný príbeh.

Malé dievčatko sa ocitlo samé v uliciach mesta a potrebovalo prejsť cez veľkú, širokú cestu. Ešte nepoznalo semafór a tak sa na červenú smelo vydalo vpred v ústrety takmer istej smrti. Autá zastavovali, brzdy škrípali a jeden muž ju čo najrýchlejšie dobehol a pre istotu previedol bezpečne na druhú stranu.

Malá odchádzala ohúrená pocitom vlastnej dôležitosti. Veď keď ona vstúpila na cestu, obrovské autá zastali, pretože v tej chvíli ona chcela prejsť, a ešte aj ten ujo si ju všimol a vyprevadil ju.

Bola príliš malá, aby vedela, že autá nezastavili preto, že má takú veľkú autoritu, alebo preto, že je dôležitá. Nechápala, že zastavili preto, že je SLABÁ a KREHKÁ.

Nezastavila ich jej moc a sila, ani vplyv, ale je krehkosť a zraniteľnosť.

Ona nesprávne chápala svoju hodnotu a celú situáciu si nesprávne vysvetlila. Nie jej hrdinostvo spôsobilo, že ju chceli chrániť, ale jej malosť a bezmocnosť. A viem, že presne pre to isté chce mňa chrániť môj Ocko.

P.S. Inšpirované kázňou z nášho kostola :)

Ako som predsa len blog o T-svadbe napísala, hoci mladomanželov osobne nepoznám.

Povedala som si, že predsa len zverejním zvesť o tom, že svadba roka síce možno mala veľkú reklamu, ale zdá sa, že zatiaľ, (alebo že by už?) mladomanželia majú oddelené spálne. Možno zachránim niekoho nervy :). To len tak, ako varovanie píšem, že ak by ste si chceli myslieť, že v hociktorej predajni ex-T-mobilu vybavíte to, čo ste kedysi vybavovali v T-come, a naopak, chcete sa hlboko sa mýliť, a teda odporúčam - v rámci zachovania vášej duševnej pohody - radšej to hneď teraz vzdajte. Dosť možné, že predídete riziku srdcového infarktu rovnako, ako keď obmedzíte fajčenie. Namiesto krásneho posvadobného prekvapenia, že nájdete novomanželov v spoločnom novom byte, počká si vás totiž pravdepodobne klasický slovenský zákaznícky ping-pong.

Nie že by natoľko rozvinuli zákaznícku ústretovosť, že by ste sa priamo u nich počas čakania na vybavenie mohli stať účastníkmi zákazníckeho turnaja (to by ešte bola vcelku FUN). Ping je "Viete čo, to my tu nevybavujeme, my sme pobočka T-mobile, to musíte ísť tam a tam (rozumej do pobočky T-com-u)." Nuž, a vy, ako poslušný občan sa vyberiete tam a tam, veď predsa chcete veci vybaviť, či nie? A potom prichádza rana pod pás, úder pong v podobe "Ale prosím vás, veď toto ste mi sem vôbec nemuseli nosiť!". Koľko - toľko toho síce vybavíte (to zas aby sme im tak celkom úplne nekrivdili, babrákom), ale tých rečí a toho motania sa a kilometrov nachodených... Slovenská reality show. Škoda, že Big Brother sa len prizerá a nič s tým nevie spraviť.

A tak už len odchádzate premýšľajúc, či oni hovoria po čínsky a chyba je niekde vo vás .. Na obhajobu radových zamestnancov (lebo viem, že ".ovno" padá zhora) len poviem, že to nie oni môžu za to, čo a kde sa dá vybaviť, to tie väčšie ryby, čo majú aj väčšie platy. Takže k tým v spodných vodách, prosím, buďte aj pri návale zúrivosti zhovievaví. Pre istotu si to natrénujte aj pred zrkadlom. V predajni "T" ako keby ste našli.

Nuž, pokúsme sa napriek všetkým zvykom byť tolerantní, ešte je len krátko po svadbe. Veríme, že z tohto stavu "po opici" "T"-pár čoskoro vytriezvie, spamätá sa, no a z hanby roka opäť urobí svadbu roka, až budeme všetci hýkať z toho, ako krásne a jednotne fungujú. Verím, že už čoskoro sa mladomanželia naučia používať svoje spoločené priezvisko, a ani jeden z nich sa nebude vracať k tomu, že by povedal "Idem domov.", keď sa vyberie na návštevu k rodičom. Lebo keď sa už povie to áno pred oltárom, doma je tam, kde bývajú obaja spolu, pekne posvorne. Veď preto sa brali, no nie?

P.S. : Obrázok zatiaľ odporúčam brať len ako ilustračný.

Ako ma zahrnuli darmi a láskou moji :)

Ako sa Vilma umrieť rozhodla.

Skrátka dnes po ránu, po zapnutí počítača, zistila som, že moja klávesnica Vilma akosi nie je vo svojej koži. Najskôr som sa domnievala, že možno len zamrzol náš krásny program Navision (bo jemu sa to stáva aj v najväčších horúčavách), ale keď už ani na trinásty pokus stlačenia klávesy F5 nenastala žiadna očakávaná aktivita, zostala som v pomykove.

Povedala som si, že zvolím trpezlivý prístup, jednoducho som začala skúšať ďalšie klávesy, či náhodou predsa len ... ale Vilma už prežívala svoju agóniu, ťuklo niekde občas písmenko - dve, ale poväčšine žiadna odozva, srdce utíchalo. Ibaže ja som vám tvrdá nátura, ja sa tak ľahko nevzdám. Umelé dýchanie by Vilme asi nepomohlo (nakoľko nemá pľúca), ale skúsila som ju napichnúť na počítač č.2. A zdalo sa, že sa trošku prebrala, aspoň tá F5ka opäť fungovala. A tak teda, že pome skúsiť textový editor nejaký, a zasa písmenká. A tak píšem F a Vilma napísala FŇ. Píšem D a Vilma dala DJ, píšem Š a Vilma dala ŠÝ. No, niekomu by sa zdalo, že sa mi len snaží pomôcť, ale však viete, iniciatívny blbec je horší ako triedny nepriateľ, a tak som našu milú Vilmu odpojila od prístrojov a zaniesla na interné vyšetrenie na naše oddelenie OIT.

Náš strojní inženír to zhodnotil na beznádejný prípad (ani tak nie zo zdravotných dôvodov, ako skôr z finančných - akoby nemal srdce). Že načo operovať starú, keď nová stojí 5€? Skrátka, poslal Vilmu do šrotu bez štipky záujmu o jej stav a city, jednoducho ju nahradil tou novou, ešte neviem, aké meno jej dám. Možno sa aj na to vykašlem a žiadne meno nedostane, lebo to si človek potom tak privykne a aj mu je smutno. Neviem, ako to ten Milan mohol takto. Kruto. Bezohľadne.

Nuž, Vilmuška, spomíname. Tvoje FŇ DJ ŠÝ budem brať ako slová vďaky a rozlúčenia, veď som ťa sem tam aj utrela, keď už sa mi klávesy videli akési čierne a ťukala som do teba s láskou, hoci občas možno prirýchlo. Drž sa. R.I.P.

deň D - deň DAR

Vstali ste dnes ráno s pocitom, že dnešok asi máte za trest? Oklamali vás.

A tomu, čo ho denne ráno stretáte v zrkadle to jednoducho len vysvetlite, že dnešok nie je trest, ale dar! Od nikoho iného nezávisí, na čo sa tvoj dnešok premení. Ty mu dávaš hodnotu. Nie okolnosti v ktorých si, dokonca ani tie, do ktorých vstúpiš, a ani tie, ktoré si ty sám nevyberieš. Možno ťa to prekvapí, ak si zvyknutý vidieť vždy chybu a dôvod svôjho trápenia, či nespokojnosti v tých druhých, ale ty si správcom svojho dňa, dokonca i svojich pocitov, najmä však svojich postojov, rozhodnutí, slov a skutkov.

Tebe je dnes daná sloboda vybrať si z množstva odpovedí :). Vyberaj múdro a mysli na to, že dnešok je dar. Deň ako dar pre teba, a ty, kráčajúci človek, si darom pre ľudí, ktorých stretneš. Otázka je, či chceš byť na nič nesúcim gýčovým predmetom niekde v poličke (možno dávno zapadnutý prachom), alebo chceš byť kvetom, ktorý poteší, či užitočným nástrojom, ktorý pomôže. It's up to you. Je to na tebe. Nie na tom, čo sa deje okolo teba. Je to na tebe.

Tento deň nie je tvoj trest, ktorý musíš pretrpieť. Tento deň je darom, ktorý vzniká v spolupráci s tebou ;). Tak to tomu v zkrkadle pripomeň, keď sa bude chcieť ofučať.

Moja Irma a počítač.

Hlavné postavy tohto krátke príbehu :
1. tlačiareň, nazvime ju Irma
2. počítať, volajme ho počítač
3. ja, volajte ma, ako sa vám páči

Ja už som si zvykla na rôzne čudnosti (človek si vraj aj na šibenicu zvykne - aj keď o tom pochybujem, bo tam sa zvyčajne udalosti zomelú prirýchlo). A tak dnes pracujem (fakt), a súčasťou toho je tlačenie mojich krásnych predvolaniek. A tlačím jednu za druhou, teda vlastne druhú za prvou, tretiu za druhou a tak až do vyčerpania, až zrazu ... prichádzame k jadru zápletky :). Na obrazovke počítača (toho, čo ho voláme počítať - to len pre zopakovanie) mi svieti nápis : "HP LaserJet 1020 má otvorené dvierka predného krytu alebo chýba tonerová kazeta". Ale Irma, no tak. Veď neblbni, dievča. Ako pozerám, tak pozerám, dvierka predného krytu zavreté. A ako by tá tonerová kazeta odišla cez zavreté predné dvierka? No, jedine, že by mala pootverené nejaké zadné dvierka.

Poľahky som pochopila, že sa k môjmu počítaču musím zachovať ako k typickému mužovi. Nuž, keď povedal, že Irma je akosi pokazená, čo znemožňuje jej 100%tné fungovanie, neostávalo mi iné, než tie zatvorené predné dvierka otvoriť - a teda Irmu naozaj "pokaziť", resp. minimálne simulovať spomínané príznaky. A opäť zavrieť. Teda, akože sme to opravili. Ibaže Irma nič, žiadna sebareflexia a tak na mňa milý nápis žmurkal opäť. Fu, ženská logika mi ostala ozaj stáť na mieste, ale si vravím, reku, no, chlape, ty si počítačisko akýsi, budeme ti teda veriť, šak v technike sa lepšie vyznáš, a tak som Irmu opäť otvorila (naštastie nebolo treba skalpel, nemám moc rada pohľad na krv, ešte k tomu cudziu). A došlo k hlbšej operácii vo viere, že teda snáď opätovné vloženie stále prítomnej tonerovej kazety niečo zmení. A čuduj sa svete, môj mužský hrdina uznal, že opravu som zvládla, a Irma zasa tlačí.

Tak neviem, či sa na mňa spikli, ale nabudúce už budem vedieť, že možno Irma chce len trochu prevetrať vnútornosti a nebudem otáľať predné dvierka otvoriť, keď môj chlap povie, a ak bude treba kľudne aj tonerovú kazetu vybrať a späť vložiť, len keď ti to, Irmuška moja, pomôže opäť mi pomáhať v práci :).

Turné di zubár a di veterinár.

Mno, ten ranný scenár vám istotne nebude neznámy : rozlepíte oči, kuknete na hodinky, a oni vážne kuknú na vás (priam výhražne) ... samozrejme, keby len to. Ono to na vás ešte aj bľačí. Myseľ sa ocitá v jedinom kŕči : "Ktorým gombíkom to vypnem? Navždy vypnem, naveky!!!". Podarí sa (teda, nie som až taký magor, aby som nevedela, ako sa budík vypína, ale odnedávna, odkedy sa mi pokazil môj "nový" mobil, mám starý, a kto sa trochu vyzná, vie, že Nokia a Sony Erricson si proste dali predsavzatie, že všetko, čo je len trochu možné, budú mať naopak). Tak preto ten zmätok. Lebo dve firmy si založili firemnú kultúru na tom, že budú robiť veci naopak. Teda, že vám nie je hanba takto mi skomplikovať ráno!


Okej, takže prvý šok je za nami, ideme ďalej. Pohľad do zrkadla, pre istotu len zbežný, hmatom výber snáď tej správnej zubnej kefky ... a vtedy to prišlo. Šok č. 3 : Dnes idem k zubárke! (pozn. autora : šok č.1 : hodiny kukajúce na mňa, šok č.2 : zrkadlo). A už sa to na mňa sypalo, čo je divné, pretože zvyčajne sa moja mozgová aktivita začne prejavovať až o čosi neskôr (ak vôbec). Scenár "rýchlo do práce, o hodinu k zubárke, donekonečné čakanie, vŕtanie, plátanie, a iné aktivity spojené so špáraním sa cudzej ruky v mojich ústach, v neznámom čase nepríjemný, ale nevyhnutný návrat do práce, do toho hroziaci dážď (toto všetko bolo naplánované uskutočniť na biku), poobede pre zmenu veterinár s hafanom" mi rozbúchal srdce nepríjemnou predtuchou. No proste najlepšie keby všetky dvere stojace mi v ceste boli lietačky, v optimálnej verzii obojsmerné.

A ako sa to všetko vyvŕbilo?
S mp3 na ušiach fičať si to na biku do práce v slečnom peknom ráne bolo super. Stihnúť to, čo som mala dohodnuté urobiť kým pôjdem k zubníčke bolo fajn. Stihla som si zájsť pre knižku (veď to čakanie u zubára býva nekonečné, tak aspoň budem ducha rozvíjať), zočiť podovolenkujúcu Evku, porovnať si kvalitu chrupu s Ľubkom (nám hrozilo mať rovnaký chýbajúci zub :) :) :) ), vidieť naživo bitku uterákom, vyhroziť sa šteklením až do pocikania ... a už som si to fičala dole dálnicou Tr.Teplice - Tr. Teplá. Dorazila som, neveriacky nazrela do čakárne so zhromaždeným na ošetrenie čakajúcim ľudom v počte 1, priviazala a zamkla bike, opäť neveriacky pozrela na osobu v počte jedna a sadla som si už vediac, že Dr. Wilczur si tento krát mnoho zábavy so mnou neužije a tak ostane pekne v batôžku na domov zabalený (ale neboj, kamoš, dopíšem a stretneme sa). A takto pekne sediac v spoločnosti mp3, pohmkávajúc si v úvahách, či to do tej ordinácie môžu počuť, keď ja im rozumiem každé slovo (ale v skutočnosti ma ich názor nezaujímal, pretože ja VIEM spievať :D), som sa dočkala tak skoro, že keď som prišla DOMOV, bolo ešte stále tesne pred pol desiatou.

Chcela som piecť, (čítaj "napaľovať"), ale asi sa nám pokazila trúba. 5 Cdčiek v ... veď viete kde, povedala by som to presne tak isto, ako vy. A tak som sa sklesnutá pobrala po takmer 3 hodinách strávených doma (no, po tom šoku, ako to šlo všetko rýchlo, som sa potrebovala zotaviť a spamätať), pobrala do práce. Zmokla som len trošku. Veľa som tam toho nespravila, veď keď máte takýto domrvený deň, to sa ani neoplatí niečo seriózne začínať. Na dôvažok, hoci bol pôvodne plánovaný neskorý odchod z práce, dala som sa prehovoriť (rozumej nadšene som vymenila ten šiši nápad byť dlhšie v práci za nápad byť skôr doma :D), a tak sme šli.

A tak sa po čase pred prácou, v práci, mimo práce a v práci začal čas po práci. Úspešný. Veterinár nám nielenže pichol injekciu a dal liečik, ale aj večeru, a ešte aj milý bol a pozval nás na opätovné stretnutie (ale príďte v pondelok alebo štvrtok, keď tu budem ja, povedal :)). My, ja a Jenny sme skrátka všade obľúbené.

Tak, to som vám len chcela povedať, že nie všetky katastrofické scenáre sa naplnia a nie všetky neperspektívne dni sa skončia v beznádeji, smútku a depresii. Občas sa vplyvom vecí, ľudí a okolností veľa napraví. Občas. Ale najčastejšie to závisí od toho, aký pohľad na veci si vyberieme my. Nech už sú tie veci milé, či nemilé, toto máme v rukách :). Idem už, bo Dr. Wilczur ma istotne tiež má v obľube a už je nervózny z toho, kde toľko trčím. Ale tak čo, on je len hrdina knihy, ktorú čítam, ale vy ste skutoční. A tak je jasné, kto je dôležitejší :).

Prí(e)beh obyčajného pracovného dňa .. môjho.

Oči ráno rozlepila celkom úspešne, horšie bolo, že vonku to vyzeralo nie ktovie ako, babka by povedala, ako keď sa čerti ženia. Ono vlastne toho nebolo veľa vidieť, hmla, hmla a za ňou len neistota, čo sa z nej vykľuje. A tak si povedala, že sa len tak ľahko zasa okašľať nedá a radšej s tými rozlepenými očami vykročila smerom k autobusovej zastávke (za normálnych viditeľnostných podmienok by to bol bicykel). Snáď sa ešte pár grošov na kartičke nájde a pán šofér ju odvezie. Do roboty prísť treba, najlepšie načas. Čím skôr prídeš, tým skôr odídeš. Teda ak nie si vorkoholik, tí to majú nejako ináč.

Cestovanie šlo dobre, spoločnosť príjemná, zrána v prímestskej doprave priveľa pochybných indivíduí nestretnete. Dospávajú na lepších miestach (viď lavička, bus zastávka a tak). A tak sa viezli, ona i Ľubka, spomínali na parádnu včerajšiu búrku, a keď dorazili na miesto, kde sa bolo treba odpojiť, povedali si "čauko" druhý krát.

A tak ide, pravá - ľavá a zisťuje, že ako šmátra, tak šmátra, vidí, že nič nevidí, že jej pichačka ostala niekde v dákom inom vačku (rozumej doma), a tak musí proste risknúť, že sa niekto dá ukecať a pracovný čas strávený tam jej uzná aj bez elektrického potvrdenia. V odhodlaní, že pozbiera všetku svoju odvahu a napíše šéfke maila ešte skôr, než dorazí do práce (reku, nech vidí, kedy bol mail odoslaný, aby nad všetky pochybosti bolo jasné, že žiadne podvodné úmysly nemá), zapla počítač. Počkala a ešte chvíľu počkala, kým sa naozaj celkom a úplne zapol (viete, u nás to tak pomalšie ide, asi nejaká divná zóna). Myslím, že ten počítač by rád aj rýchlejšie, teda aspoň podľa hluku, ktorý robí sa snaží veľmi, ale ono nie a nie. No a keď to už všetko črtalo sa byť na ozaj dobrej ceste, zrazu blik a gong "Nelze nalézt server NAVISION". Hrôza a studený pot. Ja viem, že neviete, hneď vám poviem. Ono to pre nás znamená, že ani pracovať, ani mailovať, ani internetovať sa nejakú tú chvíľu dať nebude. Takže vlatne takmer nič. Teda ešte môžeme telefonovať. A tak ona všetku odvahu pozbierala po druhý krát a po asi hodine už šéfke volala (nie z okna, do sluchátka - bo okno má otočené na opačnú stranu). Súhlasila, a že jej verí a že keď to pôjde, hneď jej to tam klikne. Uf, hneď zrána jej padol kameň zo srdca.

Aby nikto nepovedal, že nič nerobí, aj keď vlastne nemá ako robiť to, čo by naozaj mala robiť, rozdala za tie tri hodiny asi 350 podpisov a rovnako veľa pečiatok. A potom už sa podarilo napraviť nevyčísliteľné škody spôsobené naším neposlušným a nepoddajným serverom NAVISIONOM a zvyšok dňa prebehol bez kompilácií, pardon, komplikácií.

Ešte si spomína, že včera sa sťažovala, kam si len pôjde tento týždeň tekvicu vypýtať (bo je ich už tri či štyri týždne a nie, nestačí), a teraz je už vlastne v jej bruchu zvnútra, ak sa nepovenuje športu, ono to časom bude aj zvonku. Lebo sa o ňu starajú až nad očakávania a občas dostane aj to, o čo ešte ani nepoprosila. A to sme ešte len v polovici dňa.

A ešte si dovolí takto verejne zagratulovať svojej dovolenkujúcej kamarátke Evke a celej jej šťastnej famílii, že sa dnes ukázali ako hubári ZBIERAČI, čo my, hubári hľadači (a čo je horšie nevzdelanci) nesmierne obdivujeme. Kuknite na fotku, ak neveríte, uveríte. Sú to makači. Tak, nech máme veľa takýchto dní, z ktorých sa dá tešiť a takto poľahky verejne rozpovedať, aké dobré je žiť (i žuť) tu na zemi medzi vami.