Prí(e)beh obyčajného pracovného dňa .. môjho.

Oči ráno rozlepila celkom úspešne, horšie bolo, že vonku to vyzeralo nie ktovie ako, babka by povedala, ako keď sa čerti ženia. Ono vlastne toho nebolo veľa vidieť, hmla, hmla a za ňou len neistota, čo sa z nej vykľuje. A tak si povedala, že sa len tak ľahko zasa okašľať nedá a radšej s tými rozlepenými očami vykročila smerom k autobusovej zastávke (za normálnych viditeľnostných podmienok by to bol bicykel). Snáď sa ešte pár grošov na kartičke nájde a pán šofér ju odvezie. Do roboty prísť treba, najlepšie načas. Čím skôr prídeš, tým skôr odídeš. Teda ak nie si vorkoholik, tí to majú nejako ináč.

Cestovanie šlo dobre, spoločnosť príjemná, zrána v prímestskej doprave priveľa pochybných indivíduí nestretnete. Dospávajú na lepších miestach (viď lavička, bus zastávka a tak). A tak sa viezli, ona i Ľubka, spomínali na parádnu včerajšiu búrku, a keď dorazili na miesto, kde sa bolo treba odpojiť, povedali si "čauko" druhý krát.

A tak ide, pravá - ľavá a zisťuje, že ako šmátra, tak šmátra, vidí, že nič nevidí, že jej pichačka ostala niekde v dákom inom vačku (rozumej doma), a tak musí proste risknúť, že sa niekto dá ukecať a pracovný čas strávený tam jej uzná aj bez elektrického potvrdenia. V odhodlaní, že pozbiera všetku svoju odvahu a napíše šéfke maila ešte skôr, než dorazí do práce (reku, nech vidí, kedy bol mail odoslaný, aby nad všetky pochybosti bolo jasné, že žiadne podvodné úmysly nemá), zapla počítač. Počkala a ešte chvíľu počkala, kým sa naozaj celkom a úplne zapol (viete, u nás to tak pomalšie ide, asi nejaká divná zóna). Myslím, že ten počítač by rád aj rýchlejšie, teda aspoň podľa hluku, ktorý robí sa snaží veľmi, ale ono nie a nie. No a keď to už všetko črtalo sa byť na ozaj dobrej ceste, zrazu blik a gong "Nelze nalézt server NAVISION". Hrôza a studený pot. Ja viem, že neviete, hneď vám poviem. Ono to pre nás znamená, že ani pracovať, ani mailovať, ani internetovať sa nejakú tú chvíľu dať nebude. Takže vlatne takmer nič. Teda ešte môžeme telefonovať. A tak ona všetku odvahu pozbierala po druhý krát a po asi hodine už šéfke volala (nie z okna, do sluchátka - bo okno má otočené na opačnú stranu). Súhlasila, a že jej verí a že keď to pôjde, hneď jej to tam klikne. Uf, hneď zrána jej padol kameň zo srdca.

Aby nikto nepovedal, že nič nerobí, aj keď vlastne nemá ako robiť to, čo by naozaj mala robiť, rozdala za tie tri hodiny asi 350 podpisov a rovnako veľa pečiatok. A potom už sa podarilo napraviť nevyčísliteľné škody spôsobené naším neposlušným a nepoddajným serverom NAVISIONOM a zvyšok dňa prebehol bez kompilácií, pardon, komplikácií.

Ešte si spomína, že včera sa sťažovala, kam si len pôjde tento týždeň tekvicu vypýtať (bo je ich už tri či štyri týždne a nie, nestačí), a teraz je už vlastne v jej bruchu zvnútra, ak sa nepovenuje športu, ono to časom bude aj zvonku. Lebo sa o ňu starajú až nad očakávania a občas dostane aj to, o čo ešte ani nepoprosila. A to sme ešte len v polovici dňa.

A ešte si dovolí takto verejne zagratulovať svojej dovolenkujúcej kamarátke Evke a celej jej šťastnej famílii, že sa dnes ukázali ako hubári ZBIERAČI, čo my, hubári hľadači (a čo je horšie nevzdelanci) nesmierne obdivujeme. Kuknite na fotku, ak neveríte, uveríte. Sú to makači. Tak, nech máme veľa takýchto dní, z ktorých sa dá tešiť a takto poľahky verejne rozpovedať, aké dobré je žiť (i žuť) tu na zemi medzi vami.