Prázdniny sú paráda :).

Bola som dieťa ako každé iné z mojej generácie - ruky od blata, večne obité kolená, záplata aj na takom mieste, kde by ste si nemysleli, že sa dá spraviť diera. Akurát chodiť a hovoriť "r" som začala trošku priskoro - ale aj tak dobre - možno práve vďaka tomuto náskoku dnes stále chodím načas a vykecám sa zo všetkých problémov. Fakt, ešte ma zastihlo to, že "Tetáááá, môže ísť Janka voooon?" sme si naživo kričali pod oknami, žiadne distingvované "Prezvoním ti" neexistovalo. A rovnako mamy nás volali domov vykrikovaním z okna, snažiac sa dovidieť až na kraj kopca, na ktorý sme sa chodievali hrávať, či tam predsa len niekde medzi trávou a stromami a občasnou ruskou modernou preliezkou stále sme. Hej, som z tej generácie, ktorá za sebou ťahala žltú kačku, mala malé žlté lyže (tie sme všetci dostali na Vianoce), a už v štyroch rokoch sme vedeli, ako sa pletie na hlavu veniec z púpavy. A ešte sme vedeli, ktoré bobuľky jesť môžeme, a ktoré radšej nie.

Fakt to bola iná doba. Mňa viac bavili živé sliepky za plotom, než rozprávočka v telke. A rozbité koleno, to bolo super, lebo to som bola skoro ako chalani (a neviem prečo sa mi chalani odjakživa zdali viac super, než baby). Chalani menej frflali, nemrnčali pre každú blbosť a chodili na stavby. A pretekali sa, kto ďalej preskočí, a kto rýchlejšie niekam dobehne a pre nejakú záhadnú príčinu ma brali so sebou na tieto ich pánske jazdy. Keď sme podrástli, odrazu si povedali, že budú skákať, ale len keď ten, ktorý to dokáže mi bude môcť dať pusu. Na devať rokov vcelku zaujímavý nápad. A ja som už nikdy odvtedy nebola pobozkaná od toľkých rôznych "skoro mužov" v jeden deň, ako v tomto období.

Jedna jediná vec mi v mojom krásnom detstve chýbala. Boli to naozajstné, také skutočné prázdniny u babky a dedka, keď si balíte svoj malý kufor (jasné, že mama k nemu ešte balí iný veľký, ale hlavne vy máte tvoj malý a v ňom tie vaše veci), keď viete, že to bude romantika, že pôjdete autom, vlakom, autobusom a so stiahnutým hrdlom tušíte, že mama nakoniec predsa len odíde a ostanete v tom veľkom svete len vy, babka a dedo. A všetko sa stane dobrodružstvom, lebo ste na prázdninách. Naši starí rodičia bývali v tom istom meste, v paneláku. Takže vysnívaná romantika sa nekonala. Ale aspoň som tam občas stretla niekoho, kto bol na prázdninách a tak som si to aspoň mohla obzrieť, aké by to asi bolo.

Ísť na prázdniny ale aj tak znamenalo veľa - aspoň sme pár nocí spali v inej posteli, hrali sa na inom dvore, s inými kamošmi, dostali sme na raňajky vianočku s grankom alebo ešte lepšie s kakaom, aj obed chutil akosi inak, a vlastne to bolo super. Alebo sme šli na výlet. A ráno bolo vždy počuť hrkútanie hrdličiek, a vôbec, iný pocit to bol vstať u babky. A vždy, keď tie hrdličky počujem, aj teraz, spomeniem si na starého otca. Ono to vlastne ani veľmi nevadilo, že som na tie prázdniny nemusela nikam cestovať. Už tým, že to u starej mamy alebo babky inak voňalo, že decká pod oknami sa inak volali a že na obed bolo kura s ryžou a čerešňovým kompótom bolo úžasné. A potom ešte výlety do Teplíc, do parku, na labute a kačice, na zmrzlinu a na oplátku, to už bola hotová exotika. Ani neviem, ako je možné, že mi tie veci tak zovšedneli.

Občas je veľmi dobré nechať sa preniknúť spomienkou na tie vône, na tie farby a na ľudí, ktorí vtedy boli pri tom, a dnes tu možno už nie sú. Ďakujem mojim starým rodičom za tie najlepšie možné prázdniny na susednom dvore, aké som len mohla mať :). A všetkým chalanom, že mi v druhej triede na základke ukázali, že sa im oplatí riskovať život preskakovaním priepasti na stavbe len preto, aby mi - áno, iba mne - mohli dať pusu :). Pocit pre každú ozajstnú ženu nezabudniteľný.

Šťastie obyčajnej ženy. POVIEDKA

Ako všetci ostatní, aj ona žila svoj príbeh, kráčala svojimi dňami, premáhala sa koľko vládala a poctivo, hoci občas s frfláním niesla svoje bremená. Vždy sa snažila nebyť príliš negatívna, pretože ľudia tohto typu, vycucávači, ako ich volala, jej vždy liezli na nervy. Utekala od nich, ako sa len dalo. Čo i len päť minút v ich prítomnosti ju vedelo unaviť. Možno aj preto, že nežila v ropzrávke o ružovom háji, nedokázala pochopiť, prečo si niekto neváži dobré veci, ktoré má. Nie, že by nemala trpezlivosť vypočuť si aj o trápeniach svojich priateliek, len nemala rada, keď všetko bolo na houby, nič neklapalo a o čokoľvek sa snažiť už nemalo žiaden význam.

Bojovala. Bojovala s myšlienkami, bojovala so zlou náladou. Občas prehrala a občas, vlastne veľa krát sa nevyspala, pretože starosti a obyčajný život človeka ju príliš naplnil. Vtedy o pol druhej, či tretej nad ránom len tak hľadela na strop, biely ako smrť, snažila sa vyhnať nepokoj a neistotu, čo prinesie ďalší deň a pomyslenie, že už o pár pol hodín bude musieť z postele vstať naozaj ju tlačila k rozhodnutiu, či to urýchli a vstane hneď, a skončí niekde, kde nikto nespí, azda s knihou v ruke, alebo čím skôr zaspí a ukradne bdeniu aspoň pár minút, aby vládala žiť.

Muž, ktorý ležal po jej boku, zhlboka pravidelne dýchal, bol jedným z tých obyčajných chlapov, na akých iné baby zvyknú nadávať, že už rokmi stratili kreativitu a bavia ich len tie ich chlapské zábavy. Ale keď ho tak cítila vedľa seba, vedela, že bez neho by v tej posteli už vôbec nevedela zaspať. Predsa len bol v niečom iný od tých ostatných. Bol jej. Mal ju rád a ona to vedela. Mal ju rád, hoci už dávno nespĺňala kritériá módnych časopisov o vonkajšej kráse. On o tom nehovoril. Často len tak vošiel do kuchyne, keď varila, prikradol sa od zadu, aby jej položil ruky na plecia, vtisol bozk na líce a šepol "Ďakujem". Niekedy nevedela za čo. Niekedy mala pocit, že to robí zo zvyku. Bola to však ich chvíľa. Ako keď dieťatku dáte jesť niečo veľmi zdravé, aby rástlo a bolo silné, presne takto táto malá chvíľa živila ich vzťah. Veď spolu bok po boku zaspávali už roky. Mnohým okolo sa stalo, že zrazu zbadali, že si nemajú čo povedať. Stretali sa v jednej kuchyni, jedávali za jedným stolom, pracovali v jednej záhrade, mali spolu jedno, dve, či tri deti, ale keď si podvečer sadli spolu do ticha, nebolo o čom hovoriť. Problémy dňa boli vyriešené, nákup bol v chladničke, a ak sa deckám ako tak darilo, v ich vzťahoch ostávalo hlucho a ticho. U nich minimálne toto bol iné.

Spoznali sa dávno, veľmi dávno, istotne si prežili všetky tie krásne vyznania, motýle v bruchu, chvíle chvenia a neistoty, či odpoveď bude áno alebo nie, prvé dotyky, neodvážne objatia. Bežný život mnoho z tých chvíľ zatrel, premaľoval, ukázal novú tvár. Objatie, ktoré si vedeli dať dnes, už nebolo objatím v snahe ukradnúť si kúsok lásky, istoty, výnimočnosti. Bolo to objatie vernosti, dôvery a vedomia, že toto je človek, ktorý vie najviac, pozná najhlbšie, že toto je človek, ktorý ostáva, neodchádza, nerúca. Ona bola jeho domovom. A oni boli jej zmyslom. Deň dva, čo sa vybrali niekam na výlet, a ona cítila, ako veľmi ich potrebuje. Akoby všetko zožlto a ostarlo, keď neboli doma. Nemusela ich počuť. Nemuseli sa celý deň rozprávať. Občas, ako v každej rodine počas dňa len tak chodili okolo seba, každý robil niečo svoje, ale to jej nevadilo. Žili, boli tam. Cítila ich vôňu, vedela, že tam niekde hore v izbe čítajú ďalšiu stránku z knihy alebo len sedia za počítačom. Už len to vedomie jej, hoci aj na hrncom, vyčarovalo na tvári ľahký, spokojný úsmev.

Vedela sa hnevať. Aj na neho, aj na decká. Vedela zahrať, vcelku dobre, úlohu prísnej mamy. Veď bolo treba, aby sa naučili zodpovednosti, aby boli samostantí, aby nesedeli len doma, skrytí pri maminej sukni, až príliš privyknutí na pohodlie. Fungovalo to, kým boli malí, ale keď dospeli, prekukli ju a dávno vedeli, že ich má príliš rada na to, aby sa hnevala naozaj. Našťastie sa za tie roky predtým naučili dosť na to, aby ju chceli skôr potešiť, než sklamať.

A jej obyčajný chlap si napriek občasným zvadám a nepochopeniam veľmi dobre uvedomoval, že svojím výberom neprohloupil. Dokonca občas, keď sa im pritrafilo zájsť na nejakú oslavu, a videl iné dámy popíjať a koketovať s mužmi naokolo, vážil si ju ešte viac. To, že ju ľúbi jej síce nehovoril často, ale mal na to všetko svoj originálny spôsob. Keď sa niekedy, pobehujúc po dome s handrou v ruke, tvárila príliš zachmúrene, vzal druhú a predbehol ju. Keď medzi rečou spomenula, že niekde videla také krásne kvety v kvetináči, tváril sa akoby nič, až si ich zrazu našla vo svojom dome. Občas na takom mieste, že mala chuť mu vynadať, ako ich tam mohol dať, ale väčšinou sa len zasmiala, a vybrala im miesto praktickejšie a estetickejšie. Neďakovala mu. Akurát večer, keď si po tísici krát ľahli jeden vedľa druhého, zahľadela sa mu do očí a venovala mu úsmev. V tej chvíli nebola mamou, nebola tetou, nebola kolegyňou. V tej chvíli bola manželkou. Otočila sa mu chrbtom, aby mohli obaja v pokoji zaspať, a on sa k nej pritisol, objal ju pevne, na chvíľu, aby vedela. Zaspal takmer vždy skôr ako ona. Ak nepremýšľala nad povinnosťami ďalšieho dňa, myslela na tie kvety, alebo na to, že jej konečne v kuchyni spravil tú novú poličku. Alebo jednoducho nad tým, čo im na druhí deň uvarí. A pocítila šťastie obyčajnej ženy.

P.S. Podobnosť s realitou nie je náhodná, ale ide o fikciu :).

Pavel a ja.

Že príbeh (real - skutočný) z mojej obedovej prechádzky.

Keď som si tak kráčala parkom, kochajúc sa, napodobňujúc opäť doktora z "Vesničko má středisková", asi niekde v miestach, kde sa moja cesta tam zmenila na cestu späť, povšimla som si v diaľke oproti mne kráčajúceho staršieho pána. Ani by na ňom nebolo nič zaujímavé na prvý pohľad, ale na druhý či tretí, kde tu zrazu, nazrel do smetného koša výrazne zbližšia než bežný ľudia robievajú (ak vôbec také niečo robievajú). Ako tak kráčal, nevynechal ani jeden popri ceste postavený smeták. Občas čo to vytiahol, občas vhodil späť, občas vložil do vačku. Zdanlivá ošumelosť pozorovateľná už zdiaľky, ukázala sa byť s každým krokom smerom ku mne ešte oveľa šedivejšou a oveľa zrejmejšou. A tu zrazu milý pánko, už ma takmer míňal, vyškeril na mňa úsmev číslo 2 (rozumej č.2 = počet viditeľných zubov) a zahlásil :"Dobrý deň, slečna, ja som Pavel, nechceli by ste sa zamilovať?"


To jakože ozaj sa mi stalo, dnes, 23.9.2010 niečo medzi 12:30 a 12:45 miestneho času v našom teplickom parku. Ta neviem, či mi na čele blikal nápis "hľadá sa manžel", v každom prípade to nesmierne pobavilo :D :D :D.

O pár dní som stretla Pavla opäť. Opäť mal hlavu podozrivo blízko kontajnera, povedala by som, že zvnútra. Tváril sa, že ma nespoznal. A možno ma naozaj nespoznal. V jeho veku nikdy neviete. Aspoň viem, že je to len hazardér, ktorý svoju ponuku vôbec nebral vážne a zodpovedne.