Bojovala. Bojovala s myšlienkami, bojovala so zlou náladou. Občas prehrala a občas, vlastne veľa krát sa nevyspala, pretože starosti a obyčajný život človeka ju príliš naplnil. Vtedy o pol druhej, či tretej nad ránom len tak hľadela na strop, biely ako smrť, snažila sa vyhnať nepokoj a neistotu, čo prinesie ďalší deň a pomyslenie, že už o pár pol hodín bude musieť z postele vstať naozaj ju tlačila k rozhodnutiu, či to urýchli a vstane hneď, a skončí niekde, kde nikto nespí, azda s knihou v ruke, alebo čím skôr zaspí a ukradne bdeniu aspoň pár minút, aby vládala žiť.
Muž, ktorý ležal po jej boku, zhlboka pravidelne dýchal, bol jedným z tých obyčajných chlapov, na akých iné baby zvyknú nadávať, že už rokmi stratili kreativitu a bavia ich len tie ich chlapské zábavy. Ale keď ho tak cítila vedľa seba, vedela, že bez neho by v tej posteli už vôbec nevedela zaspať. Predsa len bol v niečom iný od tých ostatných. Bol jej. Mal ju rád a ona to vedela. Mal ju rád, hoci už dávno nespĺňala kritériá módnych časopisov o vonkajšej kráse. On o tom nehovoril. Často len tak vošiel do kuchyne, keď varila, prikradol sa od zadu, aby jej položil ruky na plecia,
vtisol bozk na líce a šepol "Ďakujem". Niekedy nevedela za čo. Niekedy mala pocit, že to robí zo zvyku. Bola to však ich chvíľa. Ako keď dieťatku dáte jesť niečo veľmi zdravé, aby rástlo a bolo silné, presne takto táto malá chvíľa živila ich vzťah. Veď spolu bok po boku zaspávali už roky. Mnohým okolo sa stalo, že zrazu zbadali, že si nemajú čo povedať. Stretali sa v jednej kuchyni, jedávali za jedným stolom, pracovali v jednej záhrade, mali spolu jedno, dve, či tri deti, ale keď si podvečer sadli spolu do ticha, nebolo o čom hovoriť. Problémy dňa boli vyriešené, nákup bol v chladničke, a ak sa deckám ako tak darilo, v ich vzťahoch ostávalo hlucho a ticho. U nich minimálne toto bol iné.Spoznali sa dávno, veľmi dávno, istotne si prežili všetky tie krásne vyznania, motýle v bruchu, chvíle chvenia a neistoty, či odpoveď bude áno alebo nie, prvé dotyky, neodvážne objatia. Bežný život mnoho z tých chvíľ zatrel, premaľoval, ukázal novú tvár. Objatie, ktoré si vedeli dať dnes, už nebolo objatím v snahe ukradnúť si kúsok lásky, istoty, výnimočnosti. Bolo to objatie vernosti, dôvery a vedomia, že toto je človek, ktorý vie najviac, pozná najhlbšie, že toto je človek, ktorý ostáva, neodchádza, nerúca. Ona bola jeho domovom. A oni boli jej zmyslom. Deň dva, čo sa vybrali niekam na výlet, a ona cítila, ako veľmi ich potrebuje. Akoby všetko zožlto a ostarlo, keď neboli doma. Nemusela ich počuť. Nemuseli sa celý deň rozprávať. Občas, ako v každej rodine počas dňa len tak chodili okolo seba, každý robil niečo svoje, ale to jej nevadilo. Žili, boli tam. Cítila ich vôňu, vedela, že tam niekde hore v izbe čítajú ďalšiu stránku z knihy alebo len sedia za počítačom. Už len to vedomie jej, hoci aj na hrncom, vyčarovalo na tvári ľahký, spokojný úsmev.
Vedela sa hnevať. Aj na neho, aj na decká. Vedela zahrať, vcelku dobre, úlohu prísnej mamy. Veď bolo treba, aby sa naučili zodpovednosti, aby boli samostantí, aby nesedeli len doma, skrytí pri maminej sukni, až príliš privyknutí na pohodlie. Fungovalo to, kým boli malí, ale keď dospeli, prekukli ju a dávno vedeli, že ich má príliš rada na to, aby sa hnevala naozaj. Našťastie sa za tie roky predtým naučili dosť na to, aby ju chceli skôr potešiť, než sklamať.
A jej obyčajný chlap si napriek občasným zvadám a nepochopeniam veľmi dobre uvedomoval, že svojím výberom neprohloupil. Dokonca občas, keď sa im pritrafilo zájsť na nejakú oslavu, a videl iné dámy popíjať a koketovať s mužmi naokolo, vážil si ju ešte viac. To, že ju ľúbi jej síce nehovoril často, ale mal na to všetko svoj originálny spôsob. Keď sa niekedy, pobehujúc po dome s handrou v ruke, tvárila príliš zachmúrene, vzal druhú a predbehol ju. Keď medzi rečou spomenula, že niekde videla také krásne kvety v kvetináči, tváril sa akoby nič, až si ich zrazu našla vo svojom dome. Občas na takom mieste, že mala chuť mu vynadať, ako ich tam mohol dať, ale väčšinou sa len zasmiala, a vybrala im miesto praktickejšie a estetickejšie. Neďakovala mu. Akurát večer, keď si po tísici krát ľahli jeden vedľa druhého, zahľadela sa mu do očí a venovala mu úsmev. V tej chvíli nebola mamou, nebola tetou, nebola kolegyňou. V tej chvíli bola manželkou. Otočila sa mu chrbtom, aby mohli obaja v pokoji zaspať, a on sa k nej pritisol, objal ju pevne, na chvíľu, aby vedela. Zaspal takmer vždy skôr ako ona. Ak nepremýšľala nad povinnosťami ďalšieho dňa, myslela na tie kvety, alebo na to, že jej konečne v kuchyni spravil tú novú poličku. Alebo jednoducho nad tým, čo im na druhí deň uvarí. A pocítila šťastie obyčajnej ženy.
P.S. Podobnosť s realitou nie je náhodná, ale ide o fikciu :).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára