Keď som si tak kráčala parkom, kochajúc sa, napodobňujúc opäť doktora z "Vesničko má středisková", asi niekde v miestach, kde sa moja cesta tam zmenila na cestu späť, povšimla som si v diaľke oproti mne kráčajúceho staršieho pána. Ani by na ňom nebolo nič zaujímavé na prvý pohľad, ale na druhý či tretí, kde tu zrazu, nazrel do smetného koša výrazne zbližšia než bežný ľudia robievajú (ak vôbec také niečo robievajú). Ako tak kráčal, nevynechal ani jeden popri ceste postavený smeták. Občas čo to vytiahol, občas vhodil späť, občas vložil do vačku.
Zdanlivá ošumelosť pozorovateľná už zdiaľky, ukázala sa byť s každým krokom smerom ku mne ešte oveľa šedivejšou a oveľa zrejmejšou. A tu zrazu milý pánko, už ma takmer míňal, vyškeril na mňa úsmev číslo 2 (rozumej č.2 = počet viditeľných zubov) a zahlásil :"Dobrý deň, slečna, ja som Pavel, nechceli by ste sa zamilovať?"To jakože ozaj sa mi stalo, dnes, 23.9.2010 niečo medzi 12:30 a 12:45 miestneho času v našom teplickom parku. Ta neviem, či mi na čele blikal nápis "hľadá sa manžel", v každom prípade to nesmierne pobavilo :D :D :D.
O pár dní som stretla Pavla opäť. Opäť mal hlavu podozrivo blízko kontajnera, povedala by som, že zvnútra. Tváril sa, že ma nespoznal. A možno ma naozaj nespoznal. V jeho veku nikdy neviete. Aspoň viem, že je to len hazardér, ktorý svoju ponuku vôbec nebral vážne a zodpovedne.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára