Trocha retrospektívy.
Dávna minulosť.
Desať rokov mám spoločenstvo. Vždy sa mi zdalo, že sme blízki priatelia, že s kýmkoľvek z vás sa stretnem, máme o čom hovoriť. Veľká grupa, veľa vzťahov, veľa spoločných skúseností, spomienok. A teraz zmena.
Nedávna minulosť.
Z pôvodnej skupiny najbližších sa mnohí stratili niekde v čare vlastných životov a povinností. Beriem, ale chýbajú. Nasledovalo pár mesiacov, ak nie rokov istého sklamania, že už veci nie sú tak, ako boli. Že už nejdú tak, ako išli. O niektoré z minulých vzťahov som bojovala. O niektoré bojujem. O niektoré som už bojovať prestala. Vzťah je vždy o dvoch ľuďoch, o dvoch stranách.
Dnes.
Mám spoločenstvo. Sme blízki priatelia, máme o čom hovoriť. Malá grupa, menej vzťahov. Hlbších vzťahov. Veľa spomienok a spoločných skúseností. Mám priateľov aj mimo spoločenstva. Charakteristika ostala, zmenili sa mená. Budem konkrétna.
Dnes.
Mám stretnutia na modlitbách, na ktorých sa takmer každý týždeň stretám so Stankou a Maťom, väčšinou aj s mojou sestrou a veľmi výnimočne aj s niektorými ostatnými z vás.
Mám vodcovský team, v ktorom sa stretám so Stankou, Maťom, Dominikou, Peťom, Mirom a Mirom a s Lukym.
Mám každé 2 týždne skupinku, v ktorej mám Nin, Majku, Tomáša, Kami, Lukyho, Peťa S. a moju sestru.
Viem, že máme aj každé dva týždne spoločné stretko Fellowshipu, ale priznám sa, že práve tam sa občas cítim ako cudzinec medzi "svojimi".
Mám Peťku, s ktorou sa vidím takmer každý týždeň a vždy sa na ňu teším, aj na celý ich salaš a ostatných jeho obyvateľov.
Okrem nej mám Stanku a Paulu, s ktorými sa asi najčastejšie stretnem face to face spomedzi dievčat.
Mám Maťa a Lukyho a Jarina, s ktorými sa asi najčastejšie stretnem spomedzi chlapov.
Mám Peťa, s ktorým sa stretneme vždy, keď treba a ja viem, že sa môžem na sto percent spoľahnúť, že je človekom, ktorý z môjho života neodkráča za svojimi záujmami len tak bez vysvetlenia. A popri ňom mám Dominiku, s ktorou ešte len prežijeme veci ;).
Mám moje baby v robote, s ktorými často hovorím o veciach, ktoré niekedy nemám komu povedať. Aj ony hovoria mne.
A mám Ľubku, kedykoľvek potrebujem niekoho blízkeho.
Čo s tým?
Dalo by sa žiť v sklamaní že mnoho kedysi blízkych vzťahov ostalo niekde akoby stratených a pozabudnutých. Alebo z toho, že nie celé spoločenstvo reaguje na všetky ponuky. Alebo že niektorí ľudia proste nikdy neprídu, nech sa ponúkne čokoľvek.
Ale mne už nevadí, že sa stretneme vždy tí istí. Tí istí sú proste dnes moji ľudia. A vy ostatní? Nenašli ste v tomto blogu svoje meno? Nie je to preto, že vás nemám rada alebo na vás nemyslím. Len spolu nežijeme spoločenstvo. Chýbate. Ale ja už si nevládzem kaziť náladu rozmýšľaním nad tým, čo spraviť inak, čo zábavnejšie vymyslieť, aby ste predsa len prišli, aby sme sa predsa len niekde videli.
Vždy budú spolu tráviť čas ľudia, ktorí to chcú. Vždy si nájdu čas tí, ktorí to chcú. Vždy prídu, hoci aj na aktivitu, ktorá ich úplne nebaví tí, ktorí prijali spoločenstvo ako miesto svojho života. Pre mňa spoločenstvo je týmto miestom.
My sa spolu máme naozaj dobre, my čo spolu v týchto dňoch trávime čas a vídame sa na modlitbách, na káve, na pizzy alebo na syrových rožkoch, na spoločnom filme alebo večere o knihách.
A ja, viete, za nikým som nezavrela dvere, ale beriem, to čo je dnes, beriem tých, ktorí dnes chcú byť spolu a so mnou. Nebudem tento blog končiť žiadnym gýčom typu "Tak neváhaj a pridaj sa a ži spoločenstvo." Poviem niečo celkom iné.
Ak tam nie si, prichádzaš o veľa.
uprimne...
OdpovedaťOdstrániť