Kapitola 7. : Deväťhlavé žieňa

Myslím, že je namieste zoznámiť sa so Sonyou o niečo bližšie. To, že bola Ferovou fiktívnou partnerkou, znamená nielen to, že ňou v skutočnosti nebola, ale aj to, že v skutočnosti vôbec nebola. O tom vieme my, nie však Fero. Analytické myslenie vám napovie, že to asi bude nejako súvisieť s jeho návštevami Dr. Vševeda. Mimochodom, Dr. Vševed. Milý chlapík, síce trošku pseudoodborník, ale mal peknú briadku, veľmi málo zubov a strášne veľa rečí. Presne ten prípad, ktorého od jeho klientov odlišuje len to, kto z nich má kľúče od ordinácie. Fero ho mal rád, pretože mal dojem, že Vševed v skutočnosti jeho problém s alkoholom riešiť nechce. Smutné je, že mal pravdu. A tak Vševed ďalej bral plat a Fero ďalej pil.

Takže Sonya. Fero sníval o háreme. Ibaže do jeho snov sa vkradla iná žena. Sonya. Blondýna, nohy 110 cm, oči namaľované, uši tak akurát, miery primerane k dĺžke nôh. Krásavica. Splnený sen mnohých mužov. Ale Fero sníval o háreme. Sonya (nezabúdajme, že je fiktívna, t.j. neskutočná - inak povedané vymyslená) sa rozhodla, že mu to vytlčie z hlavy. Keďže žila len v jeho hlave, nemala to ďaleko. Tvrdá nátura. Tisíc krát jej Fero povedal, že s ňou chodiť nezačne. Ona bola presvedčená, že s ňou chodí, iba sa to hanbí priznať. Nakoniec vzdal prvé kolo a začal druhé. Povedal jej, že sa s ňou rozchádza. Tisíctridsaťosem krát jej to povedal. Sonya bola presvedčená, že s ňou chodí a len chce týmto vydieraním získať viac prejavov a dôkazov jej lásky.

Fero sa bál, že bude nakladačka. Bál sa, že Sonya Mechtilde "natrhne zadok". Ale to už predbiehame dej. Máme tu teda v tejto love story (láska príbeh) tri postavy. Fero Háremský. Sonya Neviditeľná. Mechtilda Bleskozvodná. Ako nám to, čo nevidieť, čo nevidieť skomplikuje dej, uvidíme možno už v ďalšej kapitole. Viete, to je taká prefíkaná stratégia na udržanie čitateľov, toto. To be continued.

Okej. Prvý deň sa skončil, nastal večer a nastalo ráno, deň druhý. Ranná procedúra u Mechtildy doma začínala byť dobre nacvičeným rituálom. Poradie kuraproxiek, obľúbených očných tieňov i príchutí Listerinu (skrytá reklama!) stávalo sa zdravo vypestovaným stereotypom. I nastúpila Mechtilda do miestneho autobusu, cvakla deväť lístkov, a doviezla sa pred budovu rádia. Stál tam Fero s metlou v ruke, otvorene povedané, opieral sa. Čakal ju. "Toľká krása", vydral sa mu výkrik z hrdla. "Kde?", obzreli sa Mechtilda, Brunhlida, Matilda, Quitúria, Valéria, Mizéria, Fauna i Flóra za seba. Iba Fúria ho mala v paži. Úplne ho ignorovala. Ibaže Fero bol bojovník a tak sa zahľadel do očí práve jej. Tá neostrihaná ofina ho proste brala. Ľahostajne hodila vlasmi dozadu. A Fero zahanbene sklopil zrak.

Keď sa mu stratila z očí, povedal si : Túto ženu získam, aj keby ma to malo stáť deväť životov. (Aj bude, Fero, aj bude! - pozn. autora) Rozhodol sa, že sa o nej musí dozvedieť viac. Začítal sa do zoznamu zapísaných zamestnancov a oči mu padli na jej priezvisko. Bleskozvodná. Hneď pochopil. Jasné, celá ona. Zvedie ma rýchlosťou blesku. Fero ešte veľa potreboval objaviť, spoznať, odhaliť, aby pochoPIL. Zatiaľ iba PIL. Vlastne dnes ešte nie. Tak, a teraz už hej :).

Správca mikrofónov sa hecol a poobede bol dokúpiť deviaty mikrofón. Azda sa dnes už i Mizéria stane mediálnou hviezdou. Jej prvou úlohou bolo odmoderovať rannú predpoveď počasia. Dostala celý team do svízelnej situácie, nakoľko kým ju stihla povedať celú, oni stihli pri jej monotónnom prejave stratiť nielen orientáciu, ale aj bdelosť. Jej mediálna hviezda, zdá sa, zhasla prirýchlo. Našťastie, poslucháči si nič nevšimli. Tiež si zdriemli. Horšie to dopadlo s tými, ktorí mali ranné vysielanie pustené v autách cestou do práce. Tí si to všimli. Ale super job pre Fúriu, ktorá dostala päť minút slávy naviac. Dnes jej totiž prischol dopravný servis. Nuž, a Mizérii navrhli robiť radšej uspávačku hadov (ak bude treba, dá sa prenajať :D ). Správca mikrofónov deviaty mikrofón vrátil ako nadbytočný a nepotrebný. Mizéria sa opäť cítila mizerne a všetko opäť bolo tak, ako má byť... takmer.

Kapitola 6. : Deväťhlavé žieňa

Keď sa už Mechtilda spamätala z nemilého pocitu padania i z milého pocitu dopadnutia, a keď sa už Ferovi prestali chvieť ruky od nadšenia, začal sa jej prvý pracovný deň v rádiu. Vošla do štúdia a obzreli sa za ňou všetky hlavy. Sadla si za pracovný stôl a čakala na pokyny.

Vymyslíme si, že v rádiu pracuje aj niekto, ako správca mikrofónov. Nuž a tento človek sa dostal do problémov. Na display beží odpočítavanie keď tu kde sa vzal, tu sa vzal, on zistil, že má k dispozícii len osem mikrofónov. V danej chvíli naozaj nebolo času na hľadanie riešenia, a tak padlo rozhodnutie. Mizéria bude dnes mlčať. Škodoradostný úsmev Fúrie a nechápavé pohľady Fauny a Flóry potvrdili rozhodnutie, čas na display sa blížil k nule.

3 ... 2 ... 1 ... červená.

"Dobrý deň, z Rádia Chobotnica vás zdraví Mechtilda ... Brunhilda ... Matilda ... Quitúria ... Fúria ... xxxxxx (pár sukúnd ticha) ... Valéria ... Flóra ... Fauna! Vitajte! Na úvod dnešného rána si zahráme pesničku Čo bolí to prebolí a venujeme ju Mizérii."

Prvý vstup zvládnutý na jedničku.

Zabudla som spomenúť, že Ferovi sa prestali chvieť ruky aj preto, že spod stolíka (si myslel, že to je také tajné miesto), vytiahol potmehúdsky fľašku jemne voňajúcej tekutiny gaštanovej farby, po našom Bratislavské Brandy, a uhol si. A potom si uhol znovu. A potom ešte raz. A vtedy to prešlo. Ale to nebol dôvod neuhnúť si opäť. To len aby sme pochopili Ferovu mentalitu. Stálo by za úvahu, či sa mu ruky triasli zo zážitku s háremom alebo z nedostatku jemne voňajúcej tekutiny gaštanovej farby, po našom Bratislavkého Brandy, v jeho krvnom obehu. A možno by stálo za úvahu aj to, či ho z predchádzajúcej roboty vyhodili kvôli dvojitému videniu alebo kvôli zvyčajnému dostatku Bratislavského Brandy v jeho krvi. A možno by stálo za úvahu aj to, či tým dvojitým videním trpel naozaj odjakživa, alebo to bol len (vy)trvalý následok jeho bujarého životného štýlu. Zatiaľ sa nám hodí mať z Fera ako tak kladného hrdinu, preto budeme veriť, že dvojitým videním trpel odjakživa a keď si hrkol, videl štvormo.

Posmelený Fero vpálil do štúdia ako zmyslov zbavený. Zaostril (horko ťažko) a začal rátať. Jedna, dve ... osem ... jedenásť ... sedemnásť ... tridsaťpäť ... Potriasol hlavou. Rátal opäť. Zo smiechom vybehol von rovnako náhle ako vbehol dnu, vletel do svojej "kancelárie" a na telefóne vytočil redail. Skôr než sa na druhej strane ktokoľvek ozval, z plného hrdla povedal "Tu Háremský, ruším sedenie u Vševeda. Pochopil som, že dvojité videnie a alkoholizmus sú tým najlepším, čo sa mi v živote mohlo stať." Tút - tút - tút.

Mechtilda ľavou zadnou zvládla okrem ranného vysielania ešte natočiť pár jinglov, nahrať pár univerzálnych verzií predpovedí počasia. To sú také, ktoré v rádiách púšťajú bez ohľadu na názory meteorológov. Ako napríklad že bude polojasno až oblačno, miestami prehánky alebo dážď, na horách od 1500 metrov sneženie. Veriaci si v tom vždy nájdu kus pravdy a neveriaci si vždy vezmú dáždnik.

Padla, Mechtilda sa vychystala domov. Akoby bez povšimnutia, s predstieranou ľahostajnosťou, obišla Fera a jeho "kanceláriu". Fero narozdiel od nej ju nechal prejsť bez povšimnutia naozaj. Nebol taká sviňa, že by vedel niečo také zahrať, skôr to bolo tým, že od rána už veľa vody pretieklo Bratislavským korytom Dunaja a jeho krvným obehom sa preháňalo priveľa Bratislavského Brandy.
S hlavou na stole snívalo sa mu o strašne veľkej hromade orieškov. V tej hromade orieškov vo svojich snoch milý František ležal v objatí s háremom žien, ktorých bolo viac ako zŕn piesku na brehu mora. V skutočnosti nie, ale on mal ten pocit, pretože ich nevedel spočítať. Keď tu zrazu ako nočná mora, zjavila sa mu v sne neviditeľná Sonya, doterajšia veľmi žiarlivá, fiktívna, dnes už bývalá priateľka, ktorá rozumela všetkým slovám v slovníku, okrem slova bývalá.

Kapitola 5. : Deväťhlavé žieňa

Úvodom piatej kapitoly skočíme priamo doprostred deja.

"To čo je?" vykríkol Fero. Mechtilda vchádzala automaticky sa otvárajúcimi dverami rádia, vlasy na hlavách prefúkol horúci vzduch, ktorý bránil zime vôjsť dnu do budovy. Konkrétne viali vlasy na ôsmych hlavách, iste si spomínate, že Matilda bola viac opitá, než ostatné. Ale aby filmový efekt situácie ostal zachovaný ... spomalený záber ... klapka ... ideme : Mechtilda vchádza, ôsmim hlavám vlasy rozfúka horúci vzduch a deviata sa nádherne zaleskne v ranných slnečných lúčoch.

Fero je vrátnik v rádiu. Po výkriku "To čo je?" uchvátený onemel v úžase a tupo zízal na blížiaci sa sen. Sen? Fero vždy sníval o háreme. Zamestnal sa ako vrátnik, pretože z predchádzajúcej roboty ho vyhodili. Minul strašne veľa orieškov. Nemal tam ťažký job, jeho úlohou bolo orieškami posýpať vynikajúce čokoládové zákusky. Problém bol v tom, že Fero mal odjakživa problém s dvojitým videním, a tak veľa orieškov išlo mimo, a keďže zamestnávateľ nechcel skrachovať, Fero musel odísť. V toto ráno bol prvý krát v živote za to vďačný. Pre menej chápavých : spojte si deväť hláv s dvojitým videním a túžbou po háreme. Sen sa mení na splnený sen. Ferov sen prechádzal okolo, čas sa zastavil, svet sa prestal točiť.

Úprimne povedané, Mechtilda plánovala prejsť okolo Fera celkom ľahostajne. Mala totiž plné hlavy iných vecí. "Zvládnem to dnes?" "Otočím sa na opätku." "Bojím sa! Strašne sa bojím!" "Túžim pracovať v rádiu." "Toto asi neprežijem."
Plná úvah sa krok za krokom blížila k tomu miestu. Opätky, rýchla chôdza, stres. A z ničoho nič nohy v lufte. (tu je opäť priestor pre spomalený záber :) ) Tabuľka s nápisom "Caution : WET FLOOR!" sa jej len tak mihla pred očami. Už už očakávala tvrdý dopad, keď prišiel mäkký dopad. Teraz zaznie romantická hudba - Mechtilda sa v celej svojej nádhere ocitla vo Ferovom náručí. Hľadel jej do očí. Sama nevie, ako to dokázal, ale dokonca ani Mizéria sa v tej chvíli necítila mizerne. Pár sekúnd, a už sa urýchlene dvihla na vlastné a odkráčala do štúdia. "Na posratého aj hajzel spadne," pomyslela si. Ale niekde vnútri ju čosi hrialo. A nebola to pálenka.

Aj Fera hrialo. U neho šlo o dvojitý efekt. Pálenka aj splnený sen. Sadol si, potriasol hlavou, uštipol sa. Všetko na svojom mieste. Dvihol telefón a zavolal na známe číslo.
"Psychiatrická ambulancia Dr. Vševeda, prosím?" ozvalo sa zo sluchátka.
"Dobrý deň, asi sa mi splnil sen," povedal Fero.
"Ako vám môžeme pomôcť?"
"Stretol som 18 dievčat v jednom, padli mi rovno do náručia, a ja pako som ich nechal odísť, všetky..." odpovedal zúfalo.
"Pán Háremský, na žarty nemáme čas! ... tút - tút - tút ...
"Ale veď ... počkajte! ..." ... tút - tút - tút ...

Tak, takto sa začal prvý pracovný deň našej hlavnej hrdinky.

Kapitola 4. : Deväťhlavé žieňa

Mechtilda deväťhlavá intenzívnu prípravu na prvý pracovný deň začala činiť. 9 šálok na kávu prichystala, 9 čajových lyžičiek, kávu Velvet, Krönung, smeťovú Popradskú (to Fúria nemala vôbec žiadny vkus), Sensatione, Karo, Inku, Nescafe a Arabicu. Presne osem, pretože Fauna a Flóra mali všetko spoločné, a tak aj z káv mali najradšej Karo. Arabicu zvykla piť Mizéria, pretože si povedala, že keď už si ju NIKTO NIKDY nevšíma (alebo ju minimálne VŽDY VŠETCI ignorujú), aspoň im všetkým (deviatim) dvihne tlak. Škoďáčka. Ale šak hej, aj ten, kto sa má furt na hovno, potrebuje nejakú radosť. Mizéria vedela ako na to. A keďže si potrpela na čierno čierne (lebo šak ona bola taký ten EMOštýl), Arabica bola jedinou voľbou.
Fúriu to samozrejme vždy nasr..lo (to som zvedavá, koľkí z vás tam prečítali nasrdilo, lebo to som myslela :D - HA! - dôkazom sú dve bodky! A vy ostatní, hanba vám!). Srdiť niekoho sústavne furiózneho môže byť na živote ohrozujúce, najmä pokiaľ s ním máte spoločné srdce. A aby Fúria urobila naprotiveň značkovej Mizérii, pila "kafe" z B.O.P. Poprad. To fakt naštve. Obávam sa, že už aj v jednom odstavci oboje spomenúť a obe nazvať KÁVOU je opovážlivosť hodná opovrhnutia. Nuž, ale takto sa to stalo, a ja, hoci som autor, chcem realitu opísať verne, a tak musím. Prepáčte.

"Ešte by sa patrilo niečo milé novým kolegom priniesť, všimné", navrhla Brunhilda. Pri takýchto veciach má aj bežný človek často problém rozhodnúť sa, ale keď sa vám deväť vašich hláv začne priamo v potravinách hádať, to ešte len začína zábava. Nakoniec Mechtilda ako hlavná hlava rozhodla. "Všimné netreba, pretože aj tak si nás každý všimne." :). A bolo. O tom, že mala pravdu nikto z nás nepochybuje, ale nebudem o tom teraz písať, lebo veď chceme ešte aj piatu kapitolu, nie?

Ešte zbalila jednu čiernu očnú linku, 4-farebnú sadu očných tieňov, jednu maskaru, make-up. Sa asi divíte, že prečo len jednu, keď sa tu celý čas hráme na to, že všetkého musela mať deväť, však? Nuž, vysvetlenie príde čo nevidieť. Inak ja asi fakt nechápem ako spojenie "čo nevidieť" môže znamenať to isté, ako "o chvíľu". Vezmite si príklad : O chvíľu pôjdem do obchodu. Čo nevidieť pôjdem do obchodu. To sedí. Ale napríklad O chvíľu voľným okom, to si môžeš pozrieť pod mikroskopom... Hm. Ale vráťme sa späť do deja, aby sme niečo dôležité nezmeškali.

Po jednom kuse vyššie uvedených predmetov uznala Mechtilda za dôležité vziať pre prípad núdze. Pre prípad, že by v rannom zhone pozabudla na nejakú hlavu a tá by si miesto kriku a nervačenia vybrala variant tichej domácnosti. Aj Fúria totiž bude radšej mať miesto obľúbenej hnedej očnej linky čiernu, než žiadnu.

Čo si ešte treba vziať, keď človek ide prvý krát do práce?

PREZUVKY. A keďže mala deväť hláv, ale nohy dve, postačil jeden pár. Ale aký pekný! Aha.
Samozrejme, obrázok je len ilustračný. Každý vidí, že keby Mechtilda naozaj vyzerala takto, potrebovala by papúč dva páry...

Väčšina z nás vedie vnútorné dialógy, najmä vo chvíľach rozhodnutí o živote. Dialógy typu : "Tak rožok? - Alebo chlieb?", prípadne "Káva? - Čaj?", "S cukrom? - Bez cukru?", či dokonca "Čúrať - hneď? Čúrať za chvíľu?" (no niekedy sa proste človeku nechce, aj keď sa mu chce). Dialógy vnútorné zväčša nijako neovplyvňujú pohľad vášho okolia na vás. To prirodzene vychádza z označenia vnútorné, pretože sa odohrávajú vnútri. Fakt. Mechtilda, Matilda, Brunhilda, Quitúria, Fúria, Mária (jaj, vlastne Mária nie, to je susedova žena), Valéria, Fauna, Flóra a Mizéria boli však odsúdené na dialóg vonkajší. A to už vplyv na názor okolia malo. Ale o tom až nabudúce. Možno. Ak si to nerozmyslím. Rozmyslím? Nerozmyslím?

Kapitola 3. : Deväťhlavé žieňa

Zmluva bola podpísaná, a tak Janka hodila všetky svoje starosti za hlavy. Povedala si, že na toto si treba pripiť. Vytiahla von kamošku. Objednali desať drinkov, kamoška skončila pod stolom relatívne skoro, keďže jej chcela stíhať. Popíjali, a ani nevedeli ako, Mechtilda, Brunhilda, Matilda, Quitúria, Fúria, Mizéria, Valéria, Flóra i Fauna, boli pod obraz. Večer boli pod obraz, ráno sa zas cítili pod psa. Nuž, tak to dopadne, keď človek klesne až pod úroveň.

V to ráno Janka bola veľmi vďačná, že na deväť hláv má len jeden žalúdok. Hlavy síce boleli, ako keby ich bolo tridsaťpäť, ale aspoň tej žalúdkovej ťažoby bolo menej. V pripitých hlavách skrsol nápad. "Zájdem dnes ku kaderníčke!". Dosť šialený nápad, ale pred nástupom do novej práce sa zmena hodí.

Vtedy ešte netušila, že v kaderníctve strávi najbližších 12 hodín a že ju to bude stáť 127 €. Mechtilda (aby ste tomu rozumeli, Mechtilda je Jankina pôvodná hlava) si nechala spraviť jemne ryšavý preliv, a pri pohľade do zrkadle si všimla, že má ešte stále mierne zastretý pohľad. Brunhilda neodolala melíru hnedých odtieňov, šli jej k očiam. Matilda bola opitá viac, než ostatné, ostrihať sa dala dohola. Nevadí. 30 minút ušetrených u kaderníčky a ďalších 15 každé ráno, najbližších pár mesiacov. Holú hlavu česať netreba.

Quitúria bola mierne zmätená, chcela ladiť so susedkami, ale s holou hlavou sa ladí ťažko, a Fúria (ako inak) zúrila, že sa strihať nechce vôbec. A tak si v rámci harmónie nechala spraviť pankerského kohúta, ako symbol Fúriinej zúrivosti a po bokoch vyholiť dohola, ako symbol príslušnosti k Matilde. Fúria odmietla účasť na tomto úkone a naštvane hodila ofinou. Chcela sa otočiť urazene preč, ale keďže napravo bola Quitúria a naľavo Mizéria, nemala východiska. Mizéria sa cítila mizerne. Aké nečakané. Nielen dnes, ale dnes obzvlášť. Bola skrátka taká povaha, ľahko upadala do depresií a najviac sa cítila vo svojej družine aj akási škaredá. Nuž, mala tak trochu pravdu. Jedno oko jej utekalo doľava, a mierne jej ovísal pravý kútik úst. Mizerná situácia, život je krutý. Kaderníčka jej nevenovala pozornosť, pretože nevidela zmysel v snažení sa o nemožné. Mizéria vyronila mizerne horkú slzu, ktorá dopadla na podlahu, medzi vlasy. Nikto si ju nevšimol a tak sa naša úbohá Mizéria cítila ešte mizernejšie než po celý zvyšok svojho mizerného života.

Valéria bola konzervátívnym zástancom mikáda, ani dnes sa nekonalo prekvapenie. Asi toho nevypila včera dosť na to, aby sa odhodlala na nejakú výraznú zmenu. Nuda. Flóra a Fauna vyzerali takmer ako dvojičky. Rovnaký úsmev, rovnakomodré oči. Ani vlastná mater by ich nerozoznala. Keby nejakú mali. Aby sme mali šancu to aspoň skúsiť, jedna nosila náušnicu na pravom a ľavom uchu a druhá na ľavom aj pravom uchu. Samozrejme, ako ste už asi vytušili, Flora a Fauna boli prirodzené, to jest nechemické blondýnečky. Radosť pozrieť, radosť stretnúť, akurát keď začali hovoriť, dojem sa začal zhoršovať. Poznáme to :).

Nápadu zmeniť image bolo učinené zadosť a tak si Janka vzala pôžičku na čokoľvek od Slovenskej požičovne, ktorá nemá nič spoločné so Slovenskou sporiteľnou, iba tú reklamu im ukradli, zaplatila 127 € účet kaderníčke a odkráčala domov.

Kapitola 2 : Deväťhlavé žieňa.

Janka vždy bola tak trochu tvrdohlavá nátura. Teraz sa to zdeväťnásobilo, takže jej odhodlanie vo veciach pre ktoré sa rozhodla, bolo takmer nezastaviteľné. Povedala si, že svoj údel vezme ako dar, a bude si hľadať prácu, kde to bude pre ňu výhodou. Deväť hláv sa ujednotilo na tom, že sa im chce, to viete, za týchto okolností sa nemôžete len tak bezhlavo vrhnúť do hociakého dobrodružstva...

Janka opäť vzala rozum do hrsti, opäť len obrazne, a opäť ju naštvalo, že si pri rozmýšľaní nemá ako hlavy podoprieť. Na nedostatku rúk sa nič nezmenilo. Alebo že by išlo o nadbytok hláv? Nič to za to, aspoň mala viac nápadov. Mohla by robiť napríklad telefonistku. Keby jej dali aspoň päť platov, nebolo by najhoršie. Alebo by mohla robiť toho človeka, ktorý sleduje strašne veľa monitorov so zábermi z kamier bezpečnostných systémov. Istotne by jej pozoronosti neušiel žiadny detail. Osemnásť očí viac vidí, než dve, no nie?

Lenže Janka vždy chcela robiť niečo výnimočné. A tak si poslala životopis do rádia. Hľadali dvojicu moderátorov do večernej talkshow o živote. Miesto ako stvorené pre ňu. V podstate by si ani nemuseli pozývať hostí. A tak milá Janka dala hlavy dokopy a spísala stručný životopis, opísala deväť dôvodov, prečo si nemôžu vybrať lepšie a poslala.

Musela zarobiť nejaké peniaze. Kŕmiť devať hladných krkov - žiadna malina. Keby človek jedol naozaj len vtedy, keď je brucho hladné, dalo by sa. Ale my koľkokrát jeme len preto, že by nám oči jedli. A keď vám chce jesť osemnásť očí, a keď vám deväť jazykov hovorí, že má chuť na sladké, a keď každá vaša hlava má svoje vlastné chúťky … Normálnemu človeku trvá 20 - 30 minút, kým sa pocit nasýtenia dostane z hlavy do žalúdka. Janka si nikdy nemohla byť úplne istá. Napr. V takej pizérke toto značne komplikuje situáciu. O výbere pitia ani nehovorím. Čo i len pomyslenie na tieto neustále spory jej spôsobovalo bolesti hláv. Asi netreba vysvetľovať, že obyčajná migréna je skutočným peklom na zemi, keď vám ostane na krku to, čo Janke. Nemôžete si proste šľahnúť deväť ibáčov, stále máte iba jeden žalúdok. Ale k medicínskym problémom sa dostaneme neskôr. Teraz späť k práci.

Ten job Janka dostala. Hamiždnému majiteľovi rádia sa zapáčilo ušetriť na výplatách. A tak ju pozval na osobný pohovor, reku, že radšej sa jej pozrie rovno do očí, aby zistil, či na to má. Keď sa stretli, zistil, že s tým pozeraním do očí to nebude také jednoduché … Nerobil si ale z toho ťažkú hlavu, zapáčilo sa mu, že ušetrí na výplatách (viď vyššie) a to bolo najdôležitejšie. Poslucháči sa Janke nebudú snažiť pozrieť do očí, bude len hlasom v ich ušiach. Bude moderátorkou talkshow, bude hosťom talkshow, bude pomocným moderátorom, a samozrejme vždy keď hodiny odbijú celú, prečíta správy, športové správy, predpoveď počasia, a všetky informácie zo Stelaservisu a pri tom všetkom vzbudí dojem, že jeho rádio rastie, rozvíja sa a má perspektívu, keď dokázalo prijať toľko nových zamestnancov. Ahá, ešte samozrejme natočí všetky reklamné jingle. Deväť hlasov, deväť rôznych hlasov, osem ušetrených platov, osem celých ušetrených platov. Bola to jasná vec. Big deal. Milému riaditeľovi bolo jasné, že ak každý jeho zamestnanec zmákne robotu za dvoch, ona zvládne za pätnástich. A tak jej ponúkol lukratívnu ponuku, prisľúbil, že z nej ešte spraví hviezdu, a keď všetkých deväť hláv prikývlo, podpísali zmluvu.

Janka však dostala zvláštnu úlohu. Vymyslieť si umelecké mená. Najlepšie originálne, záhadné, zaujímavé, pútajúce pozornosť. Také, ako Saifa, alebo Adela. Tu skončíme druhú kapitolu. Premýšľajte nad vhodnými pseudonymami, musí ich byť deväť, pretože hlava bez mena nikoho nezaujíma. A my predsa nechceme, aby sa niektorá z nich cítila odmietnutá alebo odsunutá na okraj spoločnosti.

Kapitola 1. : Deväťhlavé žieňa.

Nešťastie sa stalo, blesk udrel do dievčiny Janky, a ona sa razom zmenila na stvorenie vzhľadom zvláštne. Skrátka a dobre, miesto jednej hlavy zrazu na krku, pardon, vlastne na krkoch, niesla hláv toľko, čo má Ústava Slovenskej Republiky. Jedným slovom deväť. Dvomi slovami fakt deväť. Tromi slovami úplne vážne deväť. Poviete si, dobre, to je stále menej ako desať. Ale deväť hláv človeku inak skomplikuje život. Odhliadnuc od toho, že rozmýšľanie bolí, aj chrbtica dostane zabrať. O tom, že človek musí výrazne posunúť zvyčajný čas ranného vstávania, asi netreba hovoriť. Umyť devätoro zubov, osemnásť očí aspoň jedným prstom pretrieť, to predsa len trvá. A tej zubnej pasty koľko sa minie. A do každých úst extra kuraproxka. Jedna má radšej oranžovú, druhá zas bielu. Ešte si to všetko aj pamätať. Ďalšia katastrofa hneď za dverami. Líčenie. Toľké peniaze. Očné tiene. Každá hlava chce inú farbu. Dve očné linky, to sa ešte dá zmáknuť, ale osemásť?

Veľmi rýchlo Janka pochopila, že jej život už nebude prechádzkou ružovou záhradou. S deviatimi hlavami to človeku páli o čosi rýchlejšie. Zájdite do Maxu a skúste vysvetliť, že potrebujete rolák na deväť krkov. Hm, život je pes, čo? V rodine Adamsovcov by s tým zrejme nemali problém, ale takto, v bežnej realite...
Hovorí sa viac hláv, viac rozumu. A tak vzala Janka rozum do hrsti. Teda, samozrejme nie doslova, lebo deväť rozumov by sa jej do dvoch hrstí aj tak nezmestilo. Vzala rozum do hrsti a začala premýšľať. Ako tak sedela, a dumala, zistila, že si ani nemá ako hlavy podoprieť. Mala totiž málo rúk.

Rozhodla sa, že jediné riešenie urobí jej život krajším. Musí si nájsť muža. V rodine Adamsovcov by sa iste našlo viacero záujemcov. Ale tu, v bežnej realite, nuž, nevyzeralo to veľmi nádejne. Naviac, musela zohľadniť svoj stav. Musela hľadať dráčika viachlavého, pretože jej hlavy na seba žiarlili. Nedajbože, že by jej princ pusinkoval len jednu. Ale ako by mohol mládenec, hoci i šľachetnej povahy, zvládnuť naraz deväť? A tak si dala inzerát. „Hľadám muža, ktorý chce mať deväť žien naraz.“ Keďže dnes je taká doba, telefón sa rozozvučal, mailová schránka sa zapĺňala správami. Najčastejšia otázka znela : „A možeš mi poslať fotku?“. Janka mohla. Vždy poslala všetkých deväť, samozrejme každú zvlášť. Nemohla predsa prezradiť všetky svoje tajomstvá...

A toto je koniec prvej kapitoly. Čo bude ďalej, to ešte neviem. Keď to vymyslím, zasa vám napíšem :).

Neambiciózna?

Vyštudovala som sociálnu prácu. Štúdium ako každé iné, možno pre niektorých s rozdielom, že som popri ňom aj pracovala. Najskôr jeden rok pri mučivom učení angličtiny (deti odpusťte :) ), neskôr ako recepčná. Pre človeka s gymplom job ako vyšitý. Viete všetko a nič, a na recepcii je to aj tak úplne jedno. Pár konverzačných fráz v nemčine a angličtine vám zvyčajne zachráni krk a takmer vždy stačia na vytrhnutie zo základnej biedy. Azda najdôležitejšia fráza je "To ma mrzí." Alebo "Prepáčte, pokúsim sa to čím skôr vyriešiť."

Napriek utrpeniam a mojej krížove ceste obyčajného chudobného slovenského študenta (nie, nie som taký "ľavý" študent, ln študijný systém na Slovensku je "ľavý" a dokázal mi x-krát skomplikovať život), zaskvel sa mi zrazu titul pred menom. Mgr.

Odvtedy sa mi začala stávať jedna vec. Ľudia sa ma pýtajú, či by som nechcela zmeniť prácu. Zdá sa im divné, že ja, Mgr., sa zašívam niekde v prašivých kúpeľoch, nevyužívajúc skvelé vzdelanie, ktorého sa mi dostalo, plytvajúc darmi a talentami, ktoré mám. Že prečo nepracujem v oblasti, ktorú som vyštudovala. A keďže ma unavuje hľadať vždy znovu a znovu originálnu odpoveď, skúsim to spraviť tu, raz a navždy, aby som odteraz mohla dať všeobjímajúcu a univerzálnu odpoveď všetkým zvedavcom. Všeobjímajúca odpoveď bude znieť takto : "Prečítaj si na jankag.blogspot.com."

Tu je whole story, príbeh celý, kompletný, ale bez nechutných detailov, ktoré by vás nudili. Nikdy som v živote nemala priveľa ambícií. Zmaturovať bez psychickej ujmy, vyštudovať bezbolestne niečo, čo ma nezabije, mať job, ktorý nejak prežijem. Neviem odpovedať na otázku, prečo som nepotrebovala mať samé jednotky, červený diplom a zarábať 1000 € mesačne. Nič z toho nie je na zahodenie, ale nič z toho mi nestálo za to, aby som sa pretrhla. Tak, to som bola ja, takáto som sa rozhodovala študovať sociálnu prácu. Bezbolestný variant. Jedna z mála škôl, na ktoré neboli prijímačky z matiky (to bolo asi najdôležitejšie kritérium), a niečo, čo ma aspoň okrajovo zaujímalo. Ak vás sklame, že vo mne nebola túžba zachrániť všetkých na staniciach mrznúcich bezdomovcov, vyliečiť všetkých alkoholikov, zachrániť všetky rozpadávajúce sa manželstvá a stať sa najlepšou sociálnou pracovníčkou na okolí, budete sklamaní správne.

Túto formujúcu a z veľkej časti rozhodujúcu a určujúcu časť môjho života som prežívala s chýbajúcim sebavedomím, bez cieľavedomosti, tlačená skôr očakávaniami ostatných, než mojimi vlastnými chceniami a túžbami. Nikdy mi nenapadlo, že by som mohla robiť recepčnú. A stalo sa. Zázrakom. Bola som niekde na úplnom začiatku môjho vzťahu s Bohom, kedy sme ešte neriešili, že Janka je vlastne šikovné dievčisko, ktorého dokáže viac, než si myslí a dokonca má aj nejaké talenty alebo dary, ktorými môže obohatiť svet.

Recepcia ma chytila za srdce. Nebola to síce láska na prvý pohľad, ale v kontakte s ľuďmi, komunikácii, odovzdávaní informácii a svojím spôsobom v pomáhaní, som sa našla. Pár nevýhod, ako služby denné a nočné, dlhé 12 hodinové, to všetko sa dalo prežiť, pretože som do práce chodila s pohodou, bez stresu. Asi som vcelku flexibilný človek, po pár mesiacoch som mala pocit, že mám celé kúpele v malíčku, kolegov a kolegyne v hrsti (v tom najlepšom slova zmysle), skrátka, bola som tu ako doma. Študovala som. Psychológia, sociológia, ekonomika, poradenstvo, patológia, projekty, psychiatria, politológia. Jeden by neveril, že človek to bude schopný zapojiť do bežného života. Ale stačil jeden sociálno psychologický výcvik, ktorý nás naučil ako zvládnuť rôzne typy klientov a hneď bol môj život recepčnej o niečo bohatší.

Tento rok sa veľa zmenilo. Definitívne sa skončilo obdobie chodenia na smeny, skončil sa môj život recepčnej, mám vlastnú kanceláriu, pohodovú prácu, skvelé vzťahy s ľuďmi, s ktorými spolupracujem. Keď sa očami vrátite k prvému odseku, zistíte, že sa mi splnil sen. Môj malý, neambiciózny sen. Ono sa mi toho splnilo ešte oveľa viac. Dostala som veci, ktoré som neočakávala. V skutočnosti patrím k tým šťastným, ktorý neriešia prebdené noci z nedele na pondelok, nemajú svoju prácu za trest (hoci občas pofrflem, šak som len človek), majú fajn šéfku, pohodové kolegyne, pár super kamošiek tu v práci. A zo všetkého najviac super je, že moja práca ma NIJAKO NEOBMEDZUJE od robenia toho, čo chcem robiť, keď práve nepracujem. Moja práca skvele dopĺňa môj život. A preto neodchádzam, nenadávam, nesťažujem sa na nízky plat, necítim sa byť okrádaná o drahocenné roky svojho života. To najhoršie, čo sa mi v práci stáva je, že nemám čo robiť :). To sa zaiste dá prežiť. Teda, priznávam, niekedy mi to dá celkom zabrať, pretože v bytí užitočnou nachádzam veľa radosti a naplnenia, a radšej budem v robote celý deň makať, než celý deň čakať na "padla".

A tak mám asi jediné prianie, ambíciu, túžbu. Dnes už som človek, ktorý si uvedomuje, že je tu pre niečo. Učím sa nachádzať svoju hodnotu, svoj zmysel, svoju úlohu. Nie vždy je to definované náplňou práce uvedenou na pracovnej zmluve. Viete, ja som možno nezmenila život mnohým klientom našich kúpeľov. Ale na betón viem, že niektorým som pomohla nad rámec svojich povinností. Nad rámec pracovných vzťahov som tu dokázala vytvoriť pár vzťahov, ktoré dávajú zmysel a presahujú štandardy. Nad rámec mojej funkcie sa so mnou radia ľudia z recepcie, zo zdravotného úseku, sem tam nejaký ten šéf. Každý, kto ma pozná vie, že mi môže zavolať. Vetu "Janka, vy ste taká šikovná, mohli by ste ..." som tu počula asi miliónkrát. Našla som svoj zmysel v tom "byť tu pre ľudí". A v tej chvíli ostáva jedno, či len dvíham telefón, alebo stojím ľuďom tvárou v tvár, alebo len ťukám ich mená a čísla do PC, je jedno, či hovorím s klientom alebo s kolegyňou, alebo so šéfkou. Je jedno, či pracujem v prašivých kúpeľoch na zdanlivo podradnej pozícii alebo som riaditeľkou UPSVARu. Som kde som a som pre ľudí. To som ja. Preto neodchádzam, preto som vďačná. Preto mám pocit, mi tá škola na niečo je, hoci nepracujem v "sociálnej oblasti". Ja som nikdy nebola recepčná, rovnako ako dnes nie som kancelárska krysa. Som Janka a som pre ľudí tým, čím ma práve potrebujú mať. Alebo sa o to aspoň hodlám usilovať. To mi dáva zmysel, tak som pochopila, že mám byť svetlom tam, kde stojím, kde som, kde žijem. Urobiť pre nich to, čo urobiť môžem, nič menej.

Neviem, či sa zmenila moja ambicióznosť. Asi nie v tom pôvodnom zmysle slova. Ani dnes nemám chuť škriabať sa ľuďom po chrbte na pomyselnom kariérnom schodisku. Nemám potrebu dať vyniknúť svojim dokonalostiam tým, že poukážem na nedostatky iných. Zmenilo sa však to, že konečne viem v čom chcem byť naozaj dobrá. Na čom mi naozaj záleží. Chcem, aby ľudia, s ktorými hovorím, vedeli, že som tu pre nich. Naozaj pre nich. Nielen do výšky svojho platu. Nielen do hĺbky štandardných pracovných vzťahov. Som tu ako človek pre ľudí, v tom som sa našla. A v tom chcem byť naozaj dobrá.

Bibi.

„Keď odídete, jediné, čo po vás ostane, budú spomienky, ktoré ste zanechali v životoch ostatných.“ Elizabeth, film My Blueberry nights (Moje čučoriedkové noci)

Bibi.

Vstala z gauča. V odraze presklenej vitríny sa na okamih zaleskli jej prepadnuté oči. Počas bublania vody v rýchlovarnej konvici jej v myšlienkach doznievali obrazy práve dopozeraného filmu. Mala chuť na čučoriedkový koláč, ale v chladničke našla len zvyšok syrokrému a kúsok salámy. Polka rožka v nej zmizla, ani nevedela ako. Posledné dni naozaj nemyslela na nákupy. Narýchlo hodila do šálky čaj náhodného výberu a zaliala ho vriacou vodou.

„Ostanú po nás len spomienky, ktoré zanecháme v živote ostatných,“ znelo jej v mysli takmer bez prestania. Oprela sa rukami o stôl, pretože spomienka, ktorá sa vynorila, otriasla celým jej vnútrom. Pred pár dňami, keď sa jej už zdalo takmer nemožné, že by sa jej oči prepadávali stále hlbšie a hlbšie, stála opäť ráno pred zrkadlom, v prázdnom byte. Kruhy pod očami zatrela o niečo hrubšou vrstvou make-upu než deň predtým a pokúsila sa o chabý úsmev. Kam sa podela skutočná Júlia? To, na čo hľadela, bol len zostatok, tieň bez lesku. Mala pocit, že musí, naozaj musí rúžom na ústa podvihnúť svoje kútiky smerom hore, aby budila aspoň ilúziu normálnej tváre. Aj tak vedela, že je to len divadlo. Lenže v tých dňoch to bolo najdôležitejšie divadlo, ktoré hrala. Rola, z ktorej nesmela vystúpiť.

Bežný deň, ako už mnoho dní predtým. Pre ňu. Tým naozaj bežným dňom mnohých ľudí sa však nepodobal ani svojou náplňou, ani svojím tvarom, ani svojou náladou. Myšlienky sa nedajú zastaviť, strach sa nedá umlčať, otázniky nezmiznú samé od seba. Nepomôže tikot hodín, pozeranie televízie, ani prechádzka jesenným parkom. Oči všade vidia milióny pripomenutí toho, čo nechcú vidieť, uši neustále počujú slová, ktoré nikdy nechceli počuť, mysľou neustále víri jednoduché, ale neznesiteľné prečo. Neustále rezonujúca ozvena, ktorá nedá človeku vydýchnuť.

„Prečo práve ona?“ Táto myšlienka jej zvierala srdce, keď kráčala do obchodu, keď sa viezla v trolejbuse, keď sa prepádavala do snov a prebúdzala sa z nich, dokonca aj vo chvíľach, keď zo všetkých síl nechcela myslieť na nič. Unáhlene vošla do obchodu, prebehla očami ľudí naokolo a pre istotu sklopila zrak. Mlieko, pár rožkov, syrokrém, trvanlivá saláma. Cca 2,50€. Jesť sa musí, hoci človek nemá chuť.

Kráčala po ulici, všetko sa jej zdalo ako sen. Alebo ako film, ktorý môžete len pozerať, ale nič v ňom nemôžete zmeniť, pretože ho režíruje niekto iný. Ste len pozorovateľom jeho nápadov, jeho pohľadu na vec, jeho priorít. Mlčky sa stávate svedkom príbehu. Júlia sa cítila ako pozorovateľ vlastného života, myšlienka na režiséra ju privádzala do zúrivosti. Pocit bezmocnosti ju deptal na najboľavejších miestach, v tomto šere nebolo možné dúfať v čosi lepšie.

Míňala ľudí, veľmi si nevšímala farby ich oblečenia, tempo ich krokov, tváre, nečakala, že ju niečo vyruší. Film, v ktorom hrala hlavnú úlohu, sa jej zdal odporný. Bola to rola, z ktorej nemohla vystúpiť. Žiadny režisér, ktorý by povedal: „Stop, teraz choď a ži svoj ozajstný šťastný, jednoduchý, možno trošku gýčový a nudný, ale predsa spokojný život.“ Predsa len však v jej filme hralo pár postáv, komparzistov, ktorí dokázali podvihnúť kútiky jej úst o niečo úspešnejšie než nanesený rúž. Boli o niečo menší od väčšiny ľudí, farebnejšie oblečení, slobodnejší, jednoduchší, úprimnejší, menej komplikovaní. Nadšenie nemuseli prestierať, na nič sa nehrali. Bez dlhého uvažovania by sa vám rozbehli oproti, ak by ste sa im zdali sympatickí. Úsmevy rozdávali bez premýšľania nad tým, či im chýba pár zubov alebo nie. Presne ako jej Bibi.

Vidieť deti pre ňu nikdy neprestalo byť zázrakom. To boli chvíle, kedy mala pocit, že sa jej film zmenil na rozprávku, ktorá má vždy dobrý koniec, v ktorej vždy dobro zvíťazí nad zlom, svetlo vyženie tiene a strach sa rozpustí v istote, že tí dobrí porazia drakov a žijú šťastne, a tí zlí dostanú to, čo im patrí. Byť mamou bol jej najkrajší splnený sen. Vôňa bábätka, teplo jeho malého telíčka pevne prisatého k jej vlastnému, život. Dávala samu seba, aby rástlo, silnelo, menilo sa z novorodeniatka na batoľa, z batoľaťa na dievčatko, z dievčatka na škôlkarku. V šiestich rokoch bola Bibi maminou pýchou, najväčšou bojovníčkou na svete. Vzťah, ktorý sa nedá vysvetliť; vzťah, ktorý musíte zažiť. Víťazstvá prvých krokov a bolesti prvých pádov. Slovo mama vyslovené ústami stvorenia, ktoré doteraz len hmkalo a nemo sa usmievalo, je nezabudnuteľne vryté do pamäte.

Vošla dnu, dvere potichu dopadli na svoje miesto. Bolo fajn byť opäť v teple. Neskorá jeseň sa už vedela nepríjemne vkradnúť pod kabát. Naviac trochu pršalo, a tak bola rada, že je tam. No nie celkom. Vlastne nikdy nebola rada, že je tam. Voči žiadnemu miestu na svete necítila viac nenávisti; to nebolo miesto kam by niekto chodil rád. Všetko malo byť inak. Nikto by nemal byť nútený chodiť na také miesta.

Ozvena tichých a šuchtavých krokov sa niesla dlhými chodbami. Už to mala v malíčku: hlavný vchod, chodbou vľavo, druhé poschodie, pár krokov rovno, a stála pred dverami. Na jednej strane obrovská túžba vôjsť dnu, chytiť ju do náručia a navždy utiecť niekam, kde bude dobre, na druhej strane obrovská úzkosť, že dnes svoju rolu nezahrá. Že dnes sa nebude vedieť usmievať, že dnes nebude vládať rozprávať o tom, ako je na svete krásne, ako to vonku vonia a že slnko stále svieti na zlých aj dobrých. Strach, že dnes nezvládne otázku „Mami, a kedy pôjdeme domov?“.

Opatrne stisla kľučku a nakukla dnu. Zbadala svoje dievčatko. Náhlivo vstúpila, usmiala sa, objala šesťročné dieťa. Keď dospelý objíma dieťa, celé ho skryje v objatí. Musela to vždy urobiť tak. Nič nepotrebovala viac než čo najväčšou plochou svojho tela cítiť jej blízkosť. Pochválila jej parádnu šiltovku. Zo všetkého najradšej nosila šiltovky. Ako chalani, lebo chalani sú cool. Mišo z vedľajšej izby bol najviac cool chalan z celého oddelenia. Bol vyšší a fešák. No a čo, že mal len päť rokov. Keď máte šesť, tieto veci sú vám úplne ukradnuté, hľadíte na svet inak. Slobodnejšie, kreatívnejšie, s väčším nadšením. A Mišo vždy nosil šiltovku. Modrú, s nápisom. Nezáleží na tom, čo na nej bolo napísané, ani jeden z nich nevedel čítať. Tu nešlo o značku, ale o imidž. A Mišo bol fakt charakter, pretože na dnes jej tú šiltovku požičal. To už boli skoro ako manželia. Minimálne Bibi sa tak cítila a Mišo si na to musel zvyknúť. Ako vždy sa usadili, prebrali všetky dôležité udalosti dňa, smiali sa. Bibi z plného hrdla, toľko, koľko vládala, a jej mama tiež. Vlastne jej mama sa smiala viac, než vládala.

Vrátiť sa domov bývalo najťažšie, nedávalo to zmysel. Doma bolo tam, kde boli Bibi a Júlia spolu. Júlia nebola bez Bibi doma nikde. Zaspať v prázdnom byte jej dalo zabrať. Toto nebol jej sen a predsa ho musela snívať. Nevybrala si to, no musela to zniesť. Nevedela zastaviť čas, hoci tušila, že ak to nedokáže, skončí sa to. Už dlho sa strhávala pri každom zazvonení telefónu. Keď čakáte zlé správy, máte strach ho zdvihnúť. Človek niekde v podvedomí cíti, že ak si ich nevypočuje, bude to, ako by sa veci nestali, všetko bude tak ako predtým, všetko bude lepšie. Len nech tie slová nezaznejú, len nech ich vzduch neprinesie, len nech ich nikdy nikto nevysloví. „Je mi to ľúto,“ a za tým len obsadzovaný tón. Viac niet čo dodať. Neexistujú slová, ktoré by ešte mohli niečo doplniť. Nič, čo by zaznelo po nich, ich nezmierni, nezjemní, neosladí. To len múdri ľudia hovoria, že čas všetko vylieči. Možno.

Naďalej stála opretá dlaňami o stôl. Na biely obrus dopadlo pár kvapiek jej sĺz. Jediné, čo po tebe ostane, keď odídeš, budú spomienky, ktoré si zanechal v životoch ostatných. Otriasla ňou vlna bolesti, smútok premáhal jej rozhodnutie bojovať so slabosťou, vzlyky sa nedali zastaviť. Hrôza sa v jej tvári odrážala ako mesiac na hladine jazera. A potom sa objavila spomienka – jej vôňa. Bábätko zavinuté v perinke. Dôverujúci spánok, plač, hlad, ktorý sa dal utíšiť len na rukách mamy. Hry s bábikami, prvé kroky bez držania za ruku, hlasný smiech, hlasný plač. Tón, akým hovorila mama jedine Bibi, jej skomolené pokusy o vyslovenie slova traktor alebo radiátor. R, s ktorým tak dlho zápasila. Behanie po byte, nekonečné chvíle dotykov, vyznaní, túlenia, spoločného spánku počas dňa. Úžas nad tým, prečo je slniečko žlté, obloha modrá, prečo kravičky robia mú a mačičky mňau. Prechádzky vonku, kopec fotiek, nezmazateľné chvíle. Ako to všetko nestratiť? Ako to udržať v srdci pevne zamknuté, aby to nevymizlo, nevybledlo, nestratilo čaro a nádheru? Toto bolo všetko, čo jej ostalo po Bibi. A bolo to oveľa skutočnejšie a dôležitejšie ako oblečenie, hračky a knižky. Toto bolo Bibi oveľa podobnejšie a omnoho bližšie ako veci, ktoré po nej ostali.

Zrazu pochopila, že bolesť, trápenie, strach a úzkosť, bezmocnosť a beznádej neboli spomienkami na jej dcérku. Boli spomienkami na rakovinu, ale nie na jej dievčatko. Hoci choroba ukradla takmer všetko, neukradla to, čo ostalo po Bibi, keď odišla. To, ako vyzerala posledné dni, bolo takmer neznesiteľné. Najvzácnejšie poklady sú totiž často oblečené do najchudobnejších šiat.

Pre tento Bibin dar, pre moment, kedy bolesť prehlušila spomienka na vôňu a nádheru dcérky, Júlia pocítila nádej, že film sa ešte neskončil. Jej hlavná úloha sa môže skončiť happyendom. Čo ak Režisér vytiahne nejaké eso z rukáva, aby všetkých divákov prekvapil?

Ako v úli :) :) :).

Toto je včielka Janka :


Toto je včielka Ľubka



A tak sme sa dnes opäť stretli, ako dve usilovné včielky pracujúce každá na svojom pracovnom "poli", a predsa spolu :). A tak len verejne vyslovujem vďaku spoločnosti GOOGLE za prostriedok GOOGLE TALK, za nápad so statusmi, sa srandu, ktorú vďaka GMAILU mám, za to, že GOOGLE robí môj/náš pracovný život znesiteľnejším.

Dobre, toto boli tie oficiálne keci do pľacu, aby sme učinili za dosť tomu, čo sa patrí :D.

A teraz naozaj :) - ďakujem TEJ, ktorá mi robí pracovný deň znesiteľnejším ;), mojej Dorke.

Možnovzatia.

Vymyslela som si pri tejto príležitosti tento krásny slovenský okazionalizmus, nakoľko, ako sa už poznám, nazvať to, čo som schopná spraviť začiatkom roka predsavzatia je káva silnejšia, než zvyčajne vládzem vypiť. A vylievať ju do umývadla, ako po mnoho iných rokov sa mi zrovna teraz nechce. Naviac nám to umývadlo zle odteká. Takže : možnovzatia.

Pár chvíľ smerom dozadu v čase, telefonovala som s bratom Františkom SDB (známym najmä pod menom Feri :)). Naťahali telefónne dráty z tej ďalekej Jakutskej stredozeme až sem k nám, tak sme zapli SKYPE, klikli na ten malý zelený telefónik a začalo nám odpočítavanie. Nie posledných minút starého roka, ale prvých minút nášho rozhovoru po jeden a pol roku (povedal Feri ... ja to nepočítam a moje vnútorné hodiny len hovorili, že už je to celá večnosť). Ale to ešte stále len úvod píšem, a už je zdá sa pridlhý.

Takže, vráťme sa k jadru veci. Možnovzatia. Alebo nie, ešte vás nechám chvíľu podusiť.

Inšpiroval ma brat Martin, ktorý povedal, že tento rok prečíta desať kníh, pôjde do Rumunska, a keď postaví snehuliaka, spraví to poriadne. Neviem, či zvládnem také niečo. A preto, keď on nazval tieto svoje nápady predsavzatiami, ja tie moje nazvem možnovzatia.

Možno prečítam tento rok desať kníh, ako Martin. Možno pôjdem do Rumunska. Vlastne nie. Tam ísť nechcem. Možno spravím v lete niečo výnimočné. A možno sa niečo výnimočné stane samé od seba, bez môjho snaženia sa. A ak moje možnovzatia nesplním, čo sa stane? Nič sa nestane. Pretože možnovzatie v sebe nesie možnosť voľby. Lepšie povedané, pre skeptikov, nesie v sebe možnosť lenivosti, možnosť toho, že povieš "Tak nič." a všetko ostane tak, ako predtým. Bezpečné, však? Ale nuda. Charakterovo aj skúsenosťou mám zdá sa bližšie k možnovzatiam ako k predsavzatiam. Ale teraz tu pred vami sa rozhodujem, že okrem svojich možnovzatí si tento rok na seba PREDSA ušijem aj búdu nejakého PREDSAvzatia. PREDSA nie som žiadne béčko. Ak by sa mi ho nepodarilo naplniť, skúsim si ho dať opäť trebárs aj 23. apríla alebo 14. augusta.

Ono ani tak nejde o to vždy niečo splniť, zmeniť, zrealizovať. Treba len žiť, byť "in motion", byť v pohybe, rásť, niekam smerovať, nenechať si všetko len tak utiecť, neostať v spokojnej komfortnej zóne, kde nič nežije. Mať radosť zo života, byť naplnený tým, čo ma baví, mať nové a čerstvé v živote, to chcem tento rok. Vítať, čo prichádza, ísť za tým, po čom túžim a ďakovať za to, čo prišlo.

Ešte som zabudla napísať, čo ten Feri. Že ho tu ako nespomínam len tak naprázdno, aby tento blog bol o niečo dlhší. Predsavzatia a možnovzatia vznikli v mojej hlave počas nášho rozhovoru :). A preto som o ňom napísala, lebo v každej odbornej práci treba uviesť svoje zdroje. Len vaše vlastné nápady môžete predávať ako vaše vlastné nápady, viete? Inak pôjdete do basy. A ja som si dala predsavzatie, že tento rok do basy nepôjdem.