Bibi.

„Keď odídete, jediné, čo po vás ostane, budú spomienky, ktoré ste zanechali v životoch ostatných.“ Elizabeth, film My Blueberry nights (Moje čučoriedkové noci)

Bibi.

Vstala z gauča. V odraze presklenej vitríny sa na okamih zaleskli jej prepadnuté oči. Počas bublania vody v rýchlovarnej konvici jej v myšlienkach doznievali obrazy práve dopozeraného filmu. Mala chuť na čučoriedkový koláč, ale v chladničke našla len zvyšok syrokrému a kúsok salámy. Polka rožka v nej zmizla, ani nevedela ako. Posledné dni naozaj nemyslela na nákupy. Narýchlo hodila do šálky čaj náhodného výberu a zaliala ho vriacou vodou.

„Ostanú po nás len spomienky, ktoré zanecháme v živote ostatných,“ znelo jej v mysli takmer bez prestania. Oprela sa rukami o stôl, pretože spomienka, ktorá sa vynorila, otriasla celým jej vnútrom. Pred pár dňami, keď sa jej už zdalo takmer nemožné, že by sa jej oči prepadávali stále hlbšie a hlbšie, stála opäť ráno pred zrkadlom, v prázdnom byte. Kruhy pod očami zatrela o niečo hrubšou vrstvou make-upu než deň predtým a pokúsila sa o chabý úsmev. Kam sa podela skutočná Júlia? To, na čo hľadela, bol len zostatok, tieň bez lesku. Mala pocit, že musí, naozaj musí rúžom na ústa podvihnúť svoje kútiky smerom hore, aby budila aspoň ilúziu normálnej tváre. Aj tak vedela, že je to len divadlo. Lenže v tých dňoch to bolo najdôležitejšie divadlo, ktoré hrala. Rola, z ktorej nesmela vystúpiť.

Bežný deň, ako už mnoho dní predtým. Pre ňu. Tým naozaj bežným dňom mnohých ľudí sa však nepodobal ani svojou náplňou, ani svojím tvarom, ani svojou náladou. Myšlienky sa nedajú zastaviť, strach sa nedá umlčať, otázniky nezmiznú samé od seba. Nepomôže tikot hodín, pozeranie televízie, ani prechádzka jesenným parkom. Oči všade vidia milióny pripomenutí toho, čo nechcú vidieť, uši neustále počujú slová, ktoré nikdy nechceli počuť, mysľou neustále víri jednoduché, ale neznesiteľné prečo. Neustále rezonujúca ozvena, ktorá nedá človeku vydýchnuť.

„Prečo práve ona?“ Táto myšlienka jej zvierala srdce, keď kráčala do obchodu, keď sa viezla v trolejbuse, keď sa prepádavala do snov a prebúdzala sa z nich, dokonca aj vo chvíľach, keď zo všetkých síl nechcela myslieť na nič. Unáhlene vošla do obchodu, prebehla očami ľudí naokolo a pre istotu sklopila zrak. Mlieko, pár rožkov, syrokrém, trvanlivá saláma. Cca 2,50€. Jesť sa musí, hoci človek nemá chuť.

Kráčala po ulici, všetko sa jej zdalo ako sen. Alebo ako film, ktorý môžete len pozerať, ale nič v ňom nemôžete zmeniť, pretože ho režíruje niekto iný. Ste len pozorovateľom jeho nápadov, jeho pohľadu na vec, jeho priorít. Mlčky sa stávate svedkom príbehu. Júlia sa cítila ako pozorovateľ vlastného života, myšlienka na režiséra ju privádzala do zúrivosti. Pocit bezmocnosti ju deptal na najboľavejších miestach, v tomto šere nebolo možné dúfať v čosi lepšie.

Míňala ľudí, veľmi si nevšímala farby ich oblečenia, tempo ich krokov, tváre, nečakala, že ju niečo vyruší. Film, v ktorom hrala hlavnú úlohu, sa jej zdal odporný. Bola to rola, z ktorej nemohla vystúpiť. Žiadny režisér, ktorý by povedal: „Stop, teraz choď a ži svoj ozajstný šťastný, jednoduchý, možno trošku gýčový a nudný, ale predsa spokojný život.“ Predsa len však v jej filme hralo pár postáv, komparzistov, ktorí dokázali podvihnúť kútiky jej úst o niečo úspešnejšie než nanesený rúž. Boli o niečo menší od väčšiny ľudí, farebnejšie oblečení, slobodnejší, jednoduchší, úprimnejší, menej komplikovaní. Nadšenie nemuseli prestierať, na nič sa nehrali. Bez dlhého uvažovania by sa vám rozbehli oproti, ak by ste sa im zdali sympatickí. Úsmevy rozdávali bez premýšľania nad tým, či im chýba pár zubov alebo nie. Presne ako jej Bibi.

Vidieť deti pre ňu nikdy neprestalo byť zázrakom. To boli chvíle, kedy mala pocit, že sa jej film zmenil na rozprávku, ktorá má vždy dobrý koniec, v ktorej vždy dobro zvíťazí nad zlom, svetlo vyženie tiene a strach sa rozpustí v istote, že tí dobrí porazia drakov a žijú šťastne, a tí zlí dostanú to, čo im patrí. Byť mamou bol jej najkrajší splnený sen. Vôňa bábätka, teplo jeho malého telíčka pevne prisatého k jej vlastnému, život. Dávala samu seba, aby rástlo, silnelo, menilo sa z novorodeniatka na batoľa, z batoľaťa na dievčatko, z dievčatka na škôlkarku. V šiestich rokoch bola Bibi maminou pýchou, najväčšou bojovníčkou na svete. Vzťah, ktorý sa nedá vysvetliť; vzťah, ktorý musíte zažiť. Víťazstvá prvých krokov a bolesti prvých pádov. Slovo mama vyslovené ústami stvorenia, ktoré doteraz len hmkalo a nemo sa usmievalo, je nezabudnuteľne vryté do pamäte.

Vošla dnu, dvere potichu dopadli na svoje miesto. Bolo fajn byť opäť v teple. Neskorá jeseň sa už vedela nepríjemne vkradnúť pod kabát. Naviac trochu pršalo, a tak bola rada, že je tam. No nie celkom. Vlastne nikdy nebola rada, že je tam. Voči žiadnemu miestu na svete necítila viac nenávisti; to nebolo miesto kam by niekto chodil rád. Všetko malo byť inak. Nikto by nemal byť nútený chodiť na také miesta.

Ozvena tichých a šuchtavých krokov sa niesla dlhými chodbami. Už to mala v malíčku: hlavný vchod, chodbou vľavo, druhé poschodie, pár krokov rovno, a stála pred dverami. Na jednej strane obrovská túžba vôjsť dnu, chytiť ju do náručia a navždy utiecť niekam, kde bude dobre, na druhej strane obrovská úzkosť, že dnes svoju rolu nezahrá. Že dnes sa nebude vedieť usmievať, že dnes nebude vládať rozprávať o tom, ako je na svete krásne, ako to vonku vonia a že slnko stále svieti na zlých aj dobrých. Strach, že dnes nezvládne otázku „Mami, a kedy pôjdeme domov?“.

Opatrne stisla kľučku a nakukla dnu. Zbadala svoje dievčatko. Náhlivo vstúpila, usmiala sa, objala šesťročné dieťa. Keď dospelý objíma dieťa, celé ho skryje v objatí. Musela to vždy urobiť tak. Nič nepotrebovala viac než čo najväčšou plochou svojho tela cítiť jej blízkosť. Pochválila jej parádnu šiltovku. Zo všetkého najradšej nosila šiltovky. Ako chalani, lebo chalani sú cool. Mišo z vedľajšej izby bol najviac cool chalan z celého oddelenia. Bol vyšší a fešák. No a čo, že mal len päť rokov. Keď máte šesť, tieto veci sú vám úplne ukradnuté, hľadíte na svet inak. Slobodnejšie, kreatívnejšie, s väčším nadšením. A Mišo vždy nosil šiltovku. Modrú, s nápisom. Nezáleží na tom, čo na nej bolo napísané, ani jeden z nich nevedel čítať. Tu nešlo o značku, ale o imidž. A Mišo bol fakt charakter, pretože na dnes jej tú šiltovku požičal. To už boli skoro ako manželia. Minimálne Bibi sa tak cítila a Mišo si na to musel zvyknúť. Ako vždy sa usadili, prebrali všetky dôležité udalosti dňa, smiali sa. Bibi z plného hrdla, toľko, koľko vládala, a jej mama tiež. Vlastne jej mama sa smiala viac, než vládala.

Vrátiť sa domov bývalo najťažšie, nedávalo to zmysel. Doma bolo tam, kde boli Bibi a Júlia spolu. Júlia nebola bez Bibi doma nikde. Zaspať v prázdnom byte jej dalo zabrať. Toto nebol jej sen a predsa ho musela snívať. Nevybrala si to, no musela to zniesť. Nevedela zastaviť čas, hoci tušila, že ak to nedokáže, skončí sa to. Už dlho sa strhávala pri každom zazvonení telefónu. Keď čakáte zlé správy, máte strach ho zdvihnúť. Človek niekde v podvedomí cíti, že ak si ich nevypočuje, bude to, ako by sa veci nestali, všetko bude tak ako predtým, všetko bude lepšie. Len nech tie slová nezaznejú, len nech ich vzduch neprinesie, len nech ich nikdy nikto nevysloví. „Je mi to ľúto,“ a za tým len obsadzovaný tón. Viac niet čo dodať. Neexistujú slová, ktoré by ešte mohli niečo doplniť. Nič, čo by zaznelo po nich, ich nezmierni, nezjemní, neosladí. To len múdri ľudia hovoria, že čas všetko vylieči. Možno.

Naďalej stála opretá dlaňami o stôl. Na biely obrus dopadlo pár kvapiek jej sĺz. Jediné, čo po tebe ostane, keď odídeš, budú spomienky, ktoré si zanechal v životoch ostatných. Otriasla ňou vlna bolesti, smútok premáhal jej rozhodnutie bojovať so slabosťou, vzlyky sa nedali zastaviť. Hrôza sa v jej tvári odrážala ako mesiac na hladine jazera. A potom sa objavila spomienka – jej vôňa. Bábätko zavinuté v perinke. Dôverujúci spánok, plač, hlad, ktorý sa dal utíšiť len na rukách mamy. Hry s bábikami, prvé kroky bez držania za ruku, hlasný smiech, hlasný plač. Tón, akým hovorila mama jedine Bibi, jej skomolené pokusy o vyslovenie slova traktor alebo radiátor. R, s ktorým tak dlho zápasila. Behanie po byte, nekonečné chvíle dotykov, vyznaní, túlenia, spoločného spánku počas dňa. Úžas nad tým, prečo je slniečko žlté, obloha modrá, prečo kravičky robia mú a mačičky mňau. Prechádzky vonku, kopec fotiek, nezmazateľné chvíle. Ako to všetko nestratiť? Ako to udržať v srdci pevne zamknuté, aby to nevymizlo, nevybledlo, nestratilo čaro a nádheru? Toto bolo všetko, čo jej ostalo po Bibi. A bolo to oveľa skutočnejšie a dôležitejšie ako oblečenie, hračky a knižky. Toto bolo Bibi oveľa podobnejšie a omnoho bližšie ako veci, ktoré po nej ostali.

Zrazu pochopila, že bolesť, trápenie, strach a úzkosť, bezmocnosť a beznádej neboli spomienkami na jej dcérku. Boli spomienkami na rakovinu, ale nie na jej dievčatko. Hoci choroba ukradla takmer všetko, neukradla to, čo ostalo po Bibi, keď odišla. To, ako vyzerala posledné dni, bolo takmer neznesiteľné. Najvzácnejšie poklady sú totiž často oblečené do najchudobnejších šiat.

Pre tento Bibin dar, pre moment, kedy bolesť prehlušila spomienka na vôňu a nádheru dcérky, Júlia pocítila nádej, že film sa ešte neskončil. Jej hlavná úloha sa môže skončiť happyendom. Čo ak Režisér vytiahne nejaké eso z rukáva, aby všetkých divákov prekvapil?