Vyštudovala som sociálnu prácu. Štúdium ako každé iné, možno pre niektorých s rozdielom, že som popri ňom aj pracovala. Najskôr jeden rok pri mučivom učení angličtiny (deti odpusťte :) ), neskôr ako recepčná. Pre človeka s gymplom job ako vyšitý. Viete všetko a nič, a na recepcii je to aj tak úplne jedno. Pár konverzačných fráz v nemčine a angličtine vám zvyčajne zachráni krk a takmer vždy stačia na vytrhnutie zo základnej biedy. Azda najdôležitejšia fráza je "To ma mrzí." Alebo "Prepáčte, pokúsim sa to čím skôr vyriešiť."
Napriek utrpeniam a mojej krížove ceste obyčajného chudobného slovenského študenta (nie, nie som taký "ľavý" študent, ln študijný systém na Slovensku je "ľavý" a dokázal mi x-krát skomplikovať život), zaskvel sa mi zrazu titul pred menom. Mgr.
Odvtedy sa mi začala stávať jedna vec. Ľudia sa ma pýtajú, či by som nechcela zmeniť prácu. Zdá sa im divné, že ja, Mgr., sa zašívam niekde v prašivých kúpeľoch, nevyužívajúc skvelé vzdelanie, ktorého sa mi dostalo, plytvajúc darmi a talentami, ktoré mám. Že prečo nepracujem v oblasti, ktorú som vyštudovala. A keďže ma unavuje hľadať vždy znovu a znovu originálnu odpoveď, skúsim to spraviť tu, raz a navždy, aby som odteraz mohla dať všeobjímajúcu a univerzálnu odpoveď všetkým zvedavcom. Všeobjímajúca odpoveď bude znieť takto : "Prečítaj si na jankag.blogspot.com."
Tu je whole story, príbeh celý, kompletný, ale bez nechutných detailov, ktoré by vás nudili. Nikdy som v živote nemala priveľa ambícií. Zmaturovať bez psychickej ujmy, vyštudovať bezbolestne niečo, čo ma nezabije, mať job, ktorý nejak prežijem. Neviem odpovedať na otázku, prečo som nepotrebovala mať samé jednotky, červený diplom a zarábať 1000 € mesačne. Nič z toho nie je na zahodenie, ale nič z toho mi nestálo za to, aby som sa pretrhla. Tak, to som bola ja, takáto som sa rozhodovala študovať sociálnu prácu. Bezbolestný variant. Jedna z mála škôl, na ktoré neboli prijímačky z matiky (to bolo asi najdôležitejšie kritérium), a niečo, čo ma aspoň okrajovo zaujímalo. Ak vás sklame, že vo mne nebola túžba zachrániť všetkých na staniciach mrznúcich bezdomovcov, vyliečiť všetkých alkoholikov, zachrániť všetky rozpadávajúce sa manželstvá a stať sa najlepšou sociálnou pracovníčkou na okolí, budete sklamaní správne.
Túto formujúcu a z veľkej časti rozhodujúcu a určujúcu časť môjho života som prežívala s chýbajúcim sebavedomím, bez cieľavedomosti, tlačená skôr očakávaniami ostatných, než mojimi vlastnými chceniami a túžbami. Nikdy mi nenapadlo, že by som mohla robiť recepčnú. A stalo sa. Zázrakom. Bola som niekde na úplnom začiatku môjho vzťahu s Bohom, kedy sme ešte neriešili, že Janka je vlastne šikovné dievčisko, ktorého dokáže viac, než si myslí a dokonca má aj nejaké talenty alebo dary, ktorými môže obohatiť svet.
Recepcia ma chytila za srdce. Nebola to síce láska na prvý pohľad, ale v kontakte s ľuďmi, komunikácii, odovzdávaní informácii a svojím spôsobom v pomáhaní, som sa našla. Pár nevýhod, ako služby denné a nočné, dlhé 12 hodinové, to všetko sa dalo prežiť, pretože som do práce chodila s pohodou, bez stresu. Asi som vcelku flexibilný človek, po pár mesiacoch som mala pocit, že mám celé kúpele v malíčku, kolegov a kolegyne v hrsti (v tom najlepšom slova zmysle), skrátka, bola som tu ako doma. Študovala som. Psychológia, sociológia, ekonomika, poradenstvo, patológia, projekty, psychiatria, politológia. Jeden by neveril, že človek to bude schopný zapojiť do bežného života. Ale stačil jeden sociálno psychologický výcvik, ktorý nás naučil ako zvládnuť rôzne typy klientov a hneď bol môj život recepčnej o niečo bohatší.
Tento rok sa veľa zmenilo. Definitívne sa skončilo obdobie chodenia na smeny, skončil sa môj život recepčnej, mám vlastnú kanceláriu, pohodovú prácu, skvelé vzťahy s ľuďmi, s ktorými spolupracujem. Keď sa očami vrátite k prvému odseku, zistíte, že sa mi splnil sen. Môj malý, neambiciózny sen. Ono sa mi toho splnilo ešte oveľa viac. Dostala som veci, ktoré som neočakávala. V skutočnosti patrím k tým šťastným, ktorý neriešia prebdené noci z nedele na pondelok, nemajú svoju prácu za trest (hoci občas pofrflem, šak som len človek), majú fajn šéfku, pohodové kolegyne, pár super kamošiek tu v práci. A zo všetkého najviac super je, že moja práca ma NIJAKO NEOBMEDZUJE od robenia toho, čo chcem robiť, keď práve nepracujem. Moja práca skvele dopĺňa môj život. A preto neodchádzam, nenadávam, nesťažujem sa na nízky plat, necítim sa byť okrádaná o drahocenné roky svojho života. To najhoršie, čo sa mi v práci stáva je, že nemám čo robiť :). To sa zaiste dá prežiť. Teda, priznávam, niekedy mi to dá celkom zabrať, pretože v bytí užitočnou nachádzam veľa radosti a naplnenia, a radšej budem v robote celý deň makať, než celý deň čakať na "padla".
A tak mám asi jediné prianie, ambíciu, túžbu. Dnes už som človek, ktorý si uvedomuje, že je tu pre niečo. Učím sa nachádzať svoju hodnotu, svoj zmysel, svoju úlohu. Nie vždy je to definované náplňou práce uvedenou na pracovnej zmluve. Viete, ja som možno nezmenila život mnohým klientom našich kúpeľov. Ale na betón viem, že niektorým som pomohla nad rámec svojich povinností. Nad rámec pracovných vzťahov som tu dokázala vytvoriť pár vzťahov, ktoré dávajú zmysel a presahujú štandardy. Nad rámec mojej funkcie sa so mnou radia ľudia z recepcie, zo zdravotného úseku, sem tam nejaký ten šéf. Každý, kto ma pozná vie, že mi môže zavolať. Vetu "Janka, vy ste taká šikovná, mohli by ste ..." som tu počula asi miliónkrát. Našla som svoj zmysel v tom "byť tu pre ľudí". A v tej chvíli ostáva jedno, či len dvíham telefón, alebo stojím ľuďom tvárou v tvár, alebo len ťukám ich mená a čísla do PC, je jedno, či hovorím s klientom alebo s kolegyňou, alebo so šéfkou. Je jedno, či pracujem v prašivých kúpeľoch na zdanlivo podradnej pozícii alebo som riaditeľkou UPSVARu. Som kde som a som pre ľudí. To som ja. Preto neodchádzam, preto som vďačná. Preto mám pocit, mi tá škola na niečo je, hoci nepracujem v "sociálnej oblasti". Ja som nikdy nebola recepčná, rovnako ako dnes nie som kancelárska krysa. Som Janka a som pre ľudí tým, čím ma práve potrebujú mať. Alebo sa o to aspoň hodlám usilovať. To mi dáva zmysel, tak som pochopila, že mám byť svetlom tam, kde stojím, kde som, kde žijem. Urobiť pre nich to, čo urobiť môžem, nič menej.
Neviem, či sa zmenila moja ambicióznosť. Asi nie v tom pôvodnom zmysle slova. Ani dnes nemám chuť škriabať sa ľuďom po chrbte na pomyselnom kariérnom schodisku. Nemám potrebu dať vyniknúť svojim dokonalostiam tým, že poukážem na nedostatky iných. Zmenilo sa však to, že konečne viem v čom chcem byť naozaj dobrá. Na čom mi naozaj záleží. Chcem, aby ľudia, s ktorými hovorím, vedeli, že som tu pre nich. Naozaj pre nich. Nielen do výšky svojho platu. Nielen do hĺbky štandardných pracovných vzťahov. Som tu ako človek pre ľudí, v tom som sa našla. A v tom chcem byť naozaj dobrá.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára