Narodíš sa ako dieťa SVOJICH rodičov. V tejto veci, ako ešte v mnohých ďalších (to sa dozvieš neskôr), nemáš možnosť voľby. Možno si z tej skupiny šťastných detí. Možno tvoji rodičia urobia všetko preto, aby si bol tým najšťastnejším bábätkom, škôlkarom, školákom a teenagerom na svete. A možno patríš do tej skupiny detí, v ktorých rodičia našli zdroj svojich vlastných príjmov. A nemám na mysli len naše slovenské rómske dediny (osady), kde sa príjem rodiny rovná priamej úmere počtu detí. Mám na mysli to, že kedysi bolo bežné, že VŠETKY deti, hneď, ako ich začalo byť vidieť od zeme, pracovali. Tvrdo a neúmerne. Nemali detstvo, žiadne spomienky na krásne dobrodružstvá. Nič viac, než snada pretĺcť sa životom. Kedysi dávno s tým zápasil jeden turínsky kňaz. Ani len mu nenapadlo, že tí chlapci by nemali ešte vôbec pracovať. To v jeho dobe nebola tá správna optika. A tak sa aspoň usiloval vyjednať im čo najlepšie pracovné podmienky (napr. prácu kratšiu ako 10 hodín denne - a to sa bavíme o reálnej fyzickej drine). Historiky - vtedy to bol štandard. A potom
prišla zmena. A prácu detí zakázali. Deti potrebujú detstvo. Potrebujú prežiť istotu a pohodu vo svojej rodine, bezpečie v starostlivosti svojich rodičov. Potrebujú sa naučiť, že život a žitie je niečo krásne. Potrebujú prežiť detské priateľstvá, prvé boje s vlastným sebectvom, keď treba kamarátovi požičať hračku, potrebujú šantiť, behať, športovať, objavovať neobjavené a hrať sa.
Mám na mysli všetky detské hviezdy, osobnosti ako Maculay Culcin, Michael Jacskon a mnohé ďalšie. Boli deťmi svojich rodičov. A viete, Michael, malý chlapec so srdcom absolútne citlivým, plným túžob po obyčajných, ako on vravel elementárnych veciach, sa ocitol vo víre bolesti, práce, kritiky svojho otca, života meraného podľa podaného výkonu a lásky ako prídelu za úspech. Už vtedy, v detstve, robil to, čo miloval po celý život.
Tancoval a spieval. Nenútili ho robiť niečo, čo nemá rád. V tomto smere neboli k nemu krutí. Azda len pre vidinu peňazí neodhadli správne počet odpracovaných hodín na deň. A ešte zabudli, že tým, že fotky jeho syna budú všade, on úplne stratí možnosť normálneho života, normálych vzťahov, normálnych priateľov. Možno vôbec neuvažovali nad tým, že ho ženú do života, v ktorom budú médiá hodnotiť nielen to, čo robí, ale to, kým je. Že ľudia v celej Amerike budú mať zrátané každý puberťácky pupák na jeho tvári, nebude sa im páčiť, že sladučký milučký "Little Michael" tiež jedného dňa vyrastie v muža. Že bez ohľadu na to, čo povie, urobí, ako sa zatvári, istotne bude za tým niečo, čo treba odhaliť, vypátrať. Vychovali muža, ktorého srdce sa nezmenilo. Zostalo zamknuté v túžbach po obyčajných veciach, ktoré pre neho boli absolútne nedostupné. Jeho vlastné meno, jeho vlastná tvár, jeho vlastná hudba sa stali bremenom, ktoré mu prekážalo v žití normálnych vecí, normálnych vzťahov. Každý jeden jeho krok bol pod drobnohľadom médií. Jackson navštívil ZOO. O pár dní z toho bola fáma, že má radšej zvieratá, ako ľudí. Jackson ochorel kožnou chorobou nazývanou Vitiligo. A médiá veselo písali o tom, že si natiera telo "bieliacimi krémami", ktoré mimochodom dodnes nevynašli. Jackson miluje deti. A nálepky pedofila sa nezbavil, hoci ho v 10 kauzách americký súd uznal nevinným.
Jackson nosí na tvári rúšku. A hneď mal panický strach z bacilov. A pritom si tento muž, ktorého už asi ani neboleli oči z cvakajúcich bleskov chránil chorobou zničenú pokožku, aby sa nemusel liečiť na ešte vážnejšie ochorenie - rakovinu kože. Alebo keď nosil dáždnik, hoci nepršalo - práve v tých najlnečnejších dňoch .. nuž, majte po prechádzke vonku pľuzgiere na tvári, len preto, aby o vás nepísali, že ste divný. To nejde. Nech urobil čokoľvek, vždy sa našiel niekto, kto za tým videl niečo čudné. Bežné veci občas stačí vyhnať do extrému.
Vždy na však udivilo, keď sa ho spýtali, čo si myslí o ľuďoch. A on odpovedal : Nikdy neprestanem milovať ľudí. Veď aj Ježiš povedal, že máme odpúšťať. Bol dieťaťom svojich rodičov. Niektoré veci za neho rozhodli oni. Mnoho ďalších sa odvíjalo od toho, a vtedy si už vyberal on sám. Napriek tomu, že bez okolkov priznal, že v detstve každý deň plakal, že mal detstvo veľmi bolestivé (pieseň Childhood), povedal aj : "Nikdy som nemal normálne detstvo, nepoznal som to, čo vy voláte bežný život. Nepoznal som normálne priateľstvá. Od piatok rokov som vyrastal pred zrakmi miliónov ľudí, to nie je normálne. Ale vďaka tomu, aký spôsob života som prežil, stretol som ľudí, ktorý sú pre mňa obrovským bohatstvom. Pre nich hovorím, že by som nemenil." Mal na mysli princeznú Dianu, Liz Taylorovú, Stevena Spielberga, Maculaya, Dianu Rossovú.
Sláva však mala aj jednu tienistú stránku. Podobne, ako príliš krásna žena nikdy nemá istotu, či ju muž miluje len pre jej telo, alebo aj pre jej charakter, Michael len vo veľmi málo ľuďoch mohol nájsť istotu, že sú to skutočný priatelia, pre ktorých Michael Jackson prestalo byť dôležité od chvíle, keď sa stal pre nich dôležitý on sám. Veľa finančných supov sa schádza tam, kde sa zdá, že sa posypú peniaze.
Neobhajujem Michaela a jeho výstrednosti. Istotne, mal mnohé. Veľa výstrelkov a nezvyčajností. Majetok, ktorý presahoval potreby jeho aj jeho rodiny. Nuž, ale čo s toľkými peniazmi. nie je možné všetko rozdať. A on rozdal veľmi veľa. Navštívil toľko nemocníc, koľko mal koncertov. Navšetoval sirotince, miesta, kam ľudia so strachom z bacilov nechodia. Objímal svojich fanúšikov, hoci mu trhali vlasy. Chodil na verejnosť, hoci za pol hodinu fotografy urobili tisícky snímkov, a nie na všetkých vyzeral práve najlepšie - ako každý na momentkách - a práve na tých najhorších si vždy médiá najviac zgustli ... a urobili z neho netvora a čudáka. Ako sám povedal, dospelí ho v mnohom sklamali, dostali až do kolien. A deti, tie síce chvíľu žasli nad jeho majetkom, boli uchvátené tým, za čo všetko zaplatil, a ešte mu aj ostali ďalšie peniaze :) ale potom, keď sa začala sranda, bol pre nich jednoducho Michael, super kamoš. To, čo hľadal - to obyčajné, to samu dostalo jedine medzi nimi. On ich rád obdaroval, všetko mali dovolené, všetko mali zadarmo. Pri nich mohol byť sám sebou, bez obavy, že na druhý deň nájde v novinách interiew, v ktorom ho opíšu, ako úchylného čudáka. Nuž, po skúsenosti vyhľadával spoločnosť tých, ktorí ho menej zraňovali. Obyčajné ľudské riešenie.
On sám nerád dával interview, napriek tomu, pravidelne podľahol potrebe vysvetliť veci, vniesť do nich svetlo, označiť nepravdu nepravdou. Zväčša na to doplatil tým, že mu kládli dokola tie isté otázky, na ktoré odpovedal miliónkrát, vždy rovnako. Otázky typu : "Koľko máš plastických operácií? Prečo si sa rozhodol stať sa belochom? Myslíš si, že je normálne, aby dospelý muž trávil toľko času s deťmi? Naozaj spávaš so svojou ženou? Porozprávaj, Michael, ako ťa týral tvoj otec? Naozaj nie si gay?"
Michael mi o sebe veľa povedal. Stačí si vypočuť pár piesní. Väčšina z nich je naozaj o ňom. A potom človek vidí, že on aj v tých interviews naozaj nehovorí nič iné, než to, o čom spieva. Pár príkladov : Childhood o jeho detstve, Privacy o potrebe súkromia, Tabloid Junkye o tom že média nehovoria pravdu, They dont care about us o tom, že ľudia sa už o seba nezaujímajú, Black or white o tom, že predsudky sú ignoranciou a že je mu naozaj jedno, kto je biely a kto čierny You are my life venovanú jeho deťom a mnohé ďalšie.
Netvrdím, že je normálne mať vlastnú Zoo, kolotoče, autodráhy, dieťa zo skúmavky, dve rozpadnuté manželstvá, najskôr majetky v hodnote miliárd dolárov a nakoniec miliónové dlhy. Ale nie je normálne ani to, keď denno denne musíš o sebe vidieť a čítať nekonečné haldy klamstiev (napr. že ty a tvoja sestra ste tá istá osoba :)), nie je normálne, keď ťa nazývajú pedofilom, hoci ťa súd uzná nevinnným, nie je normálne, keď pár dní po tvojej srti napíšu, že si ju nafingoval. Nič nie je normálne na tom, ako bol 99% médií prezentovaný život Michaela Jacksona a nie je to inak ani teraz. Zajtra by mal 51. narodeniny. Dieťa JEHO rodičov. Rodič jeho detí.
Pre nás megahviezda. Pre niekoho len syn, otec, brat, strýko, alebo jednoducho priateľ. A pre mnohých zdroj zárobku. A pre mňa? Niekto, komu som uverila, a napriek tomu, že nesúhlasím so všetkým, čo vo svojom živote robil si ho vážim ako človeka, ktorý kládol dôraz na podstatné veci. Uverila som mu aj preto, že si neprotirečilo to, čo spieval, vravel a konal.
