Pouličné objatie.

Nezvyčajný príbeh (pre mňa) z bežného života. Dnes. 11.11.2010 cca 11:45.

Kráčajúc na autobusovú zastávku - ako vždy : sluchátka v ušiach, muzika pustená, zamyslaná, nehladiac doprava ani doľava - počula som niekde v pozadí moje meno. Tak sluchátka dolu, otočka, hľadám toho, kto na mňa kričí. A to pani Šebová, učiteľka, ktorá učila na ZŠ, kam som chodila, ale ja osobne som s ňou nikdy hodinu nemala. Moje meno pozná vďaka tomu, že na tej istej škole učila moja stará mama. Dodnes sa sem tam stretnú a porozprávajú. Asi sa stretli aj niekedy nedávno, pretože inak si jej správanie naozaj neviem vysvetliť.

Zakričala na mňa, a keď som si zložila slúchatká, usmiala sa na mňa a spýtala sa : "Dovolíš mi aspoň ťa objať?" ... fíha.
Tak teda objatie. Po ňom mi vraví : Vieš, ja som ťa musela osloviť, pretože ti chcem povedať, že som veľmi hrdá na to, ako sa darí tebe a tvojím súrodencom a na to, čo všetko ste v živote dokázali.

Pani učiteľka, ktorá ma vlastne nikdy neučila, s ktorou som si okrem pozdravu nikdy nevymenila jediné slovo. Dajme tomu, že takmer cudzia žena ma len na ulici požiadala o objatie. No a čo, že má o 50 rokov viac, ako ja :). No a čo, že sme sa ešte nikdy nerozprávali :). Len mi chcela povedať, že je na mňa hrdá. Wow.

2 minúty. Ale aký dotyk srdca.

A potom som už naozaj musela utekať, aby som ten svoj autobus stihla ...

Prázdniny sú paráda :).

Bola som dieťa ako každé iné z mojej generácie - ruky od blata, večne obité kolená, záplata aj na takom mieste, kde by ste si nemysleli, že sa dá spraviť diera. Akurát chodiť a hovoriť "r" som začala trošku priskoro - ale aj tak dobre - možno práve vďaka tomuto náskoku dnes stále chodím načas a vykecám sa zo všetkých problémov. Fakt, ešte ma zastihlo to, že "Tetáááá, môže ísť Janka voooon?" sme si naživo kričali pod oknami, žiadne distingvované "Prezvoním ti" neexistovalo. A rovnako mamy nás volali domov vykrikovaním z okna, snažiac sa dovidieť až na kraj kopca, na ktorý sme sa chodievali hrávať, či tam predsa len niekde medzi trávou a stromami a občasnou ruskou modernou preliezkou stále sme. Hej, som z tej generácie, ktorá za sebou ťahala žltú kačku, mala malé žlté lyže (tie sme všetci dostali na Vianoce), a už v štyroch rokoch sme vedeli, ako sa pletie na hlavu veniec z púpavy. A ešte sme vedeli, ktoré bobuľky jesť môžeme, a ktoré radšej nie.

Fakt to bola iná doba. Mňa viac bavili živé sliepky za plotom, než rozprávočka v telke. A rozbité koleno, to bolo super, lebo to som bola skoro ako chalani (a neviem prečo sa mi chalani odjakživa zdali viac super, než baby). Chalani menej frflali, nemrnčali pre každú blbosť a chodili na stavby. A pretekali sa, kto ďalej preskočí, a kto rýchlejšie niekam dobehne a pre nejakú záhadnú príčinu ma brali so sebou na tieto ich pánske jazdy. Keď sme podrástli, odrazu si povedali, že budú skákať, ale len keď ten, ktorý to dokáže mi bude môcť dať pusu. Na devať rokov vcelku zaujímavý nápad. A ja som už nikdy odvtedy nebola pobozkaná od toľkých rôznych "skoro mužov" v jeden deň, ako v tomto období.

Jedna jediná vec mi v mojom krásnom detstve chýbala. Boli to naozajstné, také skutočné prázdniny u babky a dedka, keď si balíte svoj malý kufor (jasné, že mama k nemu ešte balí iný veľký, ale hlavne vy máte tvoj malý a v ňom tie vaše veci), keď viete, že to bude romantika, že pôjdete autom, vlakom, autobusom a so stiahnutým hrdlom tušíte, že mama nakoniec predsa len odíde a ostanete v tom veľkom svete len vy, babka a dedo. A všetko sa stane dobrodružstvom, lebo ste na prázdninách. Naši starí rodičia bývali v tom istom meste, v paneláku. Takže vysnívaná romantika sa nekonala. Ale aspoň som tam občas stretla niekoho, kto bol na prázdninách a tak som si to aspoň mohla obzrieť, aké by to asi bolo.

Ísť na prázdniny ale aj tak znamenalo veľa - aspoň sme pár nocí spali v inej posteli, hrali sa na inom dvore, s inými kamošmi, dostali sme na raňajky vianočku s grankom alebo ešte lepšie s kakaom, aj obed chutil akosi inak, a vlastne to bolo super. Alebo sme šli na výlet. A ráno bolo vždy počuť hrkútanie hrdličiek, a vôbec, iný pocit to bol vstať u babky. A vždy, keď tie hrdličky počujem, aj teraz, spomeniem si na starého otca. Ono to vlastne ani veľmi nevadilo, že som na tie prázdniny nemusela nikam cestovať. Už tým, že to u starej mamy alebo babky inak voňalo, že decká pod oknami sa inak volali a že na obed bolo kura s ryžou a čerešňovým kompótom bolo úžasné. A potom ešte výlety do Teplíc, do parku, na labute a kačice, na zmrzlinu a na oplátku, to už bola hotová exotika. Ani neviem, ako je možné, že mi tie veci tak zovšedneli.

Občas je veľmi dobré nechať sa preniknúť spomienkou na tie vône, na tie farby a na ľudí, ktorí vtedy boli pri tom, a dnes tu možno už nie sú. Ďakujem mojim starým rodičom za tie najlepšie možné prázdniny na susednom dvore, aké som len mohla mať :). A všetkým chalanom, že mi v druhej triede na základke ukázali, že sa im oplatí riskovať život preskakovaním priepasti na stavbe len preto, aby mi - áno, iba mne - mohli dať pusu :). Pocit pre každú ozajstnú ženu nezabudniteľný.

Šťastie obyčajnej ženy. POVIEDKA

Ako všetci ostatní, aj ona žila svoj príbeh, kráčala svojimi dňami, premáhala sa koľko vládala a poctivo, hoci občas s frfláním niesla svoje bremená. Vždy sa snažila nebyť príliš negatívna, pretože ľudia tohto typu, vycucávači, ako ich volala, jej vždy liezli na nervy. Utekala od nich, ako sa len dalo. Čo i len päť minút v ich prítomnosti ju vedelo unaviť. Možno aj preto, že nežila v ropzrávke o ružovom háji, nedokázala pochopiť, prečo si niekto neváži dobré veci, ktoré má. Nie, že by nemala trpezlivosť vypočuť si aj o trápeniach svojich priateliek, len nemala rada, keď všetko bolo na houby, nič neklapalo a o čokoľvek sa snažiť už nemalo žiaden význam.

Bojovala. Bojovala s myšlienkami, bojovala so zlou náladou. Občas prehrala a občas, vlastne veľa krát sa nevyspala, pretože starosti a obyčajný život človeka ju príliš naplnil. Vtedy o pol druhej, či tretej nad ránom len tak hľadela na strop, biely ako smrť, snažila sa vyhnať nepokoj a neistotu, čo prinesie ďalší deň a pomyslenie, že už o pár pol hodín bude musieť z postele vstať naozaj ju tlačila k rozhodnutiu, či to urýchli a vstane hneď, a skončí niekde, kde nikto nespí, azda s knihou v ruke, alebo čím skôr zaspí a ukradne bdeniu aspoň pár minút, aby vládala žiť.

Muž, ktorý ležal po jej boku, zhlboka pravidelne dýchal, bol jedným z tých obyčajných chlapov, na akých iné baby zvyknú nadávať, že už rokmi stratili kreativitu a bavia ich len tie ich chlapské zábavy. Ale keď ho tak cítila vedľa seba, vedela, že bez neho by v tej posteli už vôbec nevedela zaspať. Predsa len bol v niečom iný od tých ostatných. Bol jej. Mal ju rád a ona to vedela. Mal ju rád, hoci už dávno nespĺňala kritériá módnych časopisov o vonkajšej kráse. On o tom nehovoril. Často len tak vošiel do kuchyne, keď varila, prikradol sa od zadu, aby jej položil ruky na plecia, vtisol bozk na líce a šepol "Ďakujem". Niekedy nevedela za čo. Niekedy mala pocit, že to robí zo zvyku. Bola to však ich chvíľa. Ako keď dieťatku dáte jesť niečo veľmi zdravé, aby rástlo a bolo silné, presne takto táto malá chvíľa živila ich vzťah. Veď spolu bok po boku zaspávali už roky. Mnohým okolo sa stalo, že zrazu zbadali, že si nemajú čo povedať. Stretali sa v jednej kuchyni, jedávali za jedným stolom, pracovali v jednej záhrade, mali spolu jedno, dve, či tri deti, ale keď si podvečer sadli spolu do ticha, nebolo o čom hovoriť. Problémy dňa boli vyriešené, nákup bol v chladničke, a ak sa deckám ako tak darilo, v ich vzťahoch ostávalo hlucho a ticho. U nich minimálne toto bol iné.

Spoznali sa dávno, veľmi dávno, istotne si prežili všetky tie krásne vyznania, motýle v bruchu, chvíle chvenia a neistoty, či odpoveď bude áno alebo nie, prvé dotyky, neodvážne objatia. Bežný život mnoho z tých chvíľ zatrel, premaľoval, ukázal novú tvár. Objatie, ktoré si vedeli dať dnes, už nebolo objatím v snahe ukradnúť si kúsok lásky, istoty, výnimočnosti. Bolo to objatie vernosti, dôvery a vedomia, že toto je človek, ktorý vie najviac, pozná najhlbšie, že toto je človek, ktorý ostáva, neodchádza, nerúca. Ona bola jeho domovom. A oni boli jej zmyslom. Deň dva, čo sa vybrali niekam na výlet, a ona cítila, ako veľmi ich potrebuje. Akoby všetko zožlto a ostarlo, keď neboli doma. Nemusela ich počuť. Nemuseli sa celý deň rozprávať. Občas, ako v každej rodine počas dňa len tak chodili okolo seba, každý robil niečo svoje, ale to jej nevadilo. Žili, boli tam. Cítila ich vôňu, vedela, že tam niekde hore v izbe čítajú ďalšiu stránku z knihy alebo len sedia za počítačom. Už len to vedomie jej, hoci aj na hrncom, vyčarovalo na tvári ľahký, spokojný úsmev.

Vedela sa hnevať. Aj na neho, aj na decká. Vedela zahrať, vcelku dobre, úlohu prísnej mamy. Veď bolo treba, aby sa naučili zodpovednosti, aby boli samostantí, aby nesedeli len doma, skrytí pri maminej sukni, až príliš privyknutí na pohodlie. Fungovalo to, kým boli malí, ale keď dospeli, prekukli ju a dávno vedeli, že ich má príliš rada na to, aby sa hnevala naozaj. Našťastie sa za tie roky predtým naučili dosť na to, aby ju chceli skôr potešiť, než sklamať.

A jej obyčajný chlap si napriek občasným zvadám a nepochopeniam veľmi dobre uvedomoval, že svojím výberom neprohloupil. Dokonca občas, keď sa im pritrafilo zájsť na nejakú oslavu, a videl iné dámy popíjať a koketovať s mužmi naokolo, vážil si ju ešte viac. To, že ju ľúbi jej síce nehovoril často, ale mal na to všetko svoj originálny spôsob. Keď sa niekedy, pobehujúc po dome s handrou v ruke, tvárila príliš zachmúrene, vzal druhú a predbehol ju. Keď medzi rečou spomenula, že niekde videla také krásne kvety v kvetináči, tváril sa akoby nič, až si ich zrazu našla vo svojom dome. Občas na takom mieste, že mala chuť mu vynadať, ako ich tam mohol dať, ale väčšinou sa len zasmiala, a vybrala im miesto praktickejšie a estetickejšie. Neďakovala mu. Akurát večer, keď si po tísici krát ľahli jeden vedľa druhého, zahľadela sa mu do očí a venovala mu úsmev. V tej chvíli nebola mamou, nebola tetou, nebola kolegyňou. V tej chvíli bola manželkou. Otočila sa mu chrbtom, aby mohli obaja v pokoji zaspať, a on sa k nej pritisol, objal ju pevne, na chvíľu, aby vedela. Zaspal takmer vždy skôr ako ona. Ak nepremýšľala nad povinnosťami ďalšieho dňa, myslela na tie kvety, alebo na to, že jej konečne v kuchyni spravil tú novú poličku. Alebo jednoducho nad tým, čo im na druhí deň uvarí. A pocítila šťastie obyčajnej ženy.

P.S. Podobnosť s realitou nie je náhodná, ale ide o fikciu :).

Pavel a ja.

Že príbeh (real - skutočný) z mojej obedovej prechádzky.

Keď som si tak kráčala parkom, kochajúc sa, napodobňujúc opäť doktora z "Vesničko má středisková", asi niekde v miestach, kde sa moja cesta tam zmenila na cestu späť, povšimla som si v diaľke oproti mne kráčajúceho staršieho pána. Ani by na ňom nebolo nič zaujímavé na prvý pohľad, ale na druhý či tretí, kde tu zrazu, nazrel do smetného koša výrazne zbližšia než bežný ľudia robievajú (ak vôbec také niečo robievajú). Ako tak kráčal, nevynechal ani jeden popri ceste postavený smeták. Občas čo to vytiahol, občas vhodil späť, občas vložil do vačku. Zdanlivá ošumelosť pozorovateľná už zdiaľky, ukázala sa byť s každým krokom smerom ku mne ešte oveľa šedivejšou a oveľa zrejmejšou. A tu zrazu milý pánko, už ma takmer míňal, vyškeril na mňa úsmev číslo 2 (rozumej č.2 = počet viditeľných zubov) a zahlásil :"Dobrý deň, slečna, ja som Pavel, nechceli by ste sa zamilovať?"


To jakože ozaj sa mi stalo, dnes, 23.9.2010 niečo medzi 12:30 a 12:45 miestneho času v našom teplickom parku. Ta neviem, či mi na čele blikal nápis "hľadá sa manžel", v každom prípade to nesmierne pobavilo :D :D :D.

O pár dní som stretla Pavla opäť. Opäť mal hlavu podozrivo blízko kontajnera, povedala by som, že zvnútra. Tváril sa, že ma nespoznal. A možno ma naozaj nespoznal. V jeho veku nikdy neviete. Aspoň viem, že je to len hazardér, ktorý svoju ponuku vôbec nebral vážne a zodpovedne.

Keď človeka zub nasrdí tak, že by zubára zabil.

Neviem, či to poznáte, ale vždy keď ma bolia zuby, mám v sebe ten pocit, že "Héééj, veď toto si ja naozaj nezaslúžim!". Stavy kedy by ste najradšej zošrabovali omietku vlastnými nechtami z čistého zúfalstva, lebo ani tretí ibáč (ružový priateľ) sa nechytá na túto situáciu. Alebo by ste hoci aj hrdzavými nevydezinfikovanými kliešťami (našťastie som bola natoľko mimo, že mi nenapadlo, že tie by sme mohli mať doma) sami vyriešili celý problém. Zúrivá nenávisť k malému kúsku vášho tela. Už dávno mal byť mŕtvy, už dávno mal byť ticho. A už vôbec by nemal bolieť. Zjavne ho to netrápilo. Zato mňa hej a riadne.

Keď ani dva dni strávené v narkóze (rozumej stav, kedy užívaš jednu tabletku od bolesti za druhou, pretože už tých pár minút, kedy prvá prestáva účinkovať a druhá ešte nestihla zabrať je neskonalou životnou traumou), nenabrali pozitívny smer, návšteve onej nepríjemnej inštitúcie zvanej zubná ambulancia sa stala neodkladnou.

Moje šťastie, že mám sestru budúcu spisovateľku, ktorá napísala knihu, čo ma tak vcucla, že ani neviem, ako čas v čakárni prešiel, až ma museli prísediaci upozorniť, že som zrejme na rade. Pri otázke "Chcete ísť dnu?" sa celé moje vnútro zachvelo úprimným smiechom. Chcete? Isteže nie. Nie. Rozhodne nie.

Ale keď mosíš, tak mosíš. Ešte som ani nestihla povedať, ktorý zub ma to bolí a moja pani zubníčka už si to šinula rovno s akýmisi kovovými záležitosťami do mojej dutiny ústnej, keď tu zrazu ťuk. A za ťukom už len pocit že omdliem hneď v tej chvíli, pretože to, čo mi prešlo celým telom bol dovtedy nepoznaný pocit umierania v bolestiach. Ibaže nestačilo. Za ťukom ďalší ťuk a o niečo miernejšie opakovanie nasledujúcich pocitov. Z hrdla sa mi vydralo "Aaaach ...". A úsmev mojej zubárky spôsobil vo mne pocit nenávisti hlbšej ako najhlbšia hlbočina najhlbšieho mora. Nuž, horšie to snáď už nebude.

Ale bolo. Vŕtačka zaznela miestnosťou, to by mi nevadilo. Tento zub mi už vŕtala toľko krát, že už som poznala tie miesta, kde mám čakať bolesť i nepríjemný pociť. Ale ľaha ho papľuha, dnes sa rozhodol ma prekvapiť. A ona ako vŕta, tak vŕta, a ja ako zatínam prsty do koženej sedačky, tak zatínam. Moment pauzy, nádych, uvoľnenie a moje slová "Tam naľavo to bolí jak čert." zazneli mojej zubárke ako výzva vŕtať znovu a rovno (prepáčte za výraz) tŕŕŕt na to najboľavejšie miesto. To už som si len pomyslela, že keď raz náhodou niekoho zabijem (hádajte koho asi), z tej koženej sedačky si rovno budú môcť sadrou otlačiť otlačky mojich prstov, pretože sa tam museli vryť dokonale, kompletne a bezchybne. Život je pes. Bezzubý pes. Keď bol zubý pes, vedel by, čo to je, a isto by nebol až natoľko sarkastický.
Okrem tohto úvodného obradu, zbadali jej pozorné oči kaz na zube vedľa. Vďaka Bohu, hovorím si. Kaz, to bude pohoda. Nebola.

O chvíľu som zdevastovaná odchádzala s kráterom v zube, s pocitom, že som žula žuvačku asi tak týždeň v kuse a mám z toho svalovicu na celej držke, s obavou, ako len tie dva týždne budem jesť, keď sa mi do tej diery NESMIE dostať žiadne jedlo, a s vedomím, že moje narkotické stavy sa nekončia.

A tak svoje dávky spokojne p(i)chám do krku ďalej, lebo ešte stále je to také, že keď jeden brufen prestáva účinkovať, nemám odvahu nedať si hneď za ním ďalší. Už chápem, prečo sa ľudia boja zubárov. Pretože keď vám niekto spraví tŕŕŕt na tom správnom mieste, a ešte vám k tomu hovorí "Vydrž", máte pocit, že ho musíte zabiť. Možno by sa zubári mali začať báť svojich pacientov. Nevďačné to povolanie. A ja som nevďačný pacient. Ale keď vám 15 rokov opravovaný zub pri jednom tŕŕŕt spôsobí takú bolesť ako mne včera, začnete možno aj tie hrdzavé kliešte hľadať. Veľa šťastia.

... ako moje krčahy v obchode ostali.

Po chvíľach skľúčenosti a s chvejúcimi sa rukami (tož, pubertálna nervozita sa ešte občas objaví), nechala sa povzbudiť do uskutočnenia svôjho inak skvelého plánu. Ech, s vcelku drsným výrazom v tvári vytočila jeho číslo, vykoktala pár vcelku súvislých informácií a dostala odpoveď, ktorú potrebovala, že teda dobre, že ju odvezú autíčkom a aj vyložia na tom správnom mieste. Hmmm ... sebavedomie podrástlo, hneď sa cítila ako najväčší hrdina v širokom ďalekom okolí :D. Veď to sa rozumie samo sebou, keď sedí sama v kancelárii, že? A tak teda, ide sa, pome ho nakupovať do Trenčianska Teplá city.

Ako vošla do obchodu, zamierila si to rovno k pani sediacej a tváriacej sa ako že by mohla vedieť, čo kde majú. Horko - ťažko vysvetlila, čo vlastne chce a čo hľadá, s dojmom že bola pochopená dostala odpoveď : "Také teraz nemáme, ale skúste prísť o týždeň, alebo možno o dva, budem objednávať tovar." (už som to videla ako prídem o týždeň a povie mi "ešte nemáme" alebo ako prídem o dva a povie "už nemáme".)

A tak so zvesenou hlavou, že skvelý plán nevyšiel tak úplne, kráčala smerom von, keď tu zrazu znenazdania zbadala to, čo hľadala, na vlastné oči. A tak vraví dotyčnej kompetentnej dáme : "Viete, vy vlastne máte to, čo som si chcela kúpiť. Takže tento 1 litrový a tento 2 litrový džbán si vezmem." A tak pani neveriacky krútiac hlavou vzala do rúk ňou vytúžený tovar a pohla sa smerom k pokladni. A vtedy prišla zlomová chvíľa. Nie, pani sa nepotkla a nerozbila džbány. Nie, nestala sa ani iná nevšedná katastrofa. Stala sa celkom bežná vec. Na otázku, či môže platiť kartou, dostala odpoveď : "Ach, taký obrat tu my ešte nemáme." Dala tomu ešte šancu .. "A najbližší bankomat?" "Na železničnej stanici.", zaznela zdrvujúa odpoveď. 10 minút tam, 10 minút späť. A tak chtiac nechtiac, nechala krčahy krčahmi a s úsmevom odkráčala. Prečo s úsmevom?

Lebo už vie, že to, čo jej v ten deň hovorili v banke je vlastne pravda. Ono sa to vcelku oplatí mať kreditku (alebo aspoň platiť debetnou kartou). A bolo by dobré v dnešnej dobe, a ešte taký mladý človek, častejšie platiť kartou, sem tam ju trošku prevetrať, pustiť na vzduch. Akurát v banke nevedeli, že chodí nakupovať do Tr.Teplá city. Tam nemajú taký obrat. Spýtali sa ma v tej banke, či CHCEM častejšie platiť kartou. A tak vravím z plného hrdla : CHCEM! :)

... hore zadkom alebo keď práca ide OD ruky.

Dnes sa v našej firme stretla zaujímavá posádka zvlášť talentovaných a obdarených ľudí :D. Práca nám išla od ruky (tento krát to myslím tak, ako to píšem - "OD" znamená smerom ďalej od nás) oveľa viac, než zvyčajne. Možno sme aj vstali hore zadkom. Ale možno aj nie. V každom prípade Pat a Mat sa nechytajú na naše výkony a filmárik a filmuška by dnes kvôli nám svoj koberec rozvinuli aj dva krát. Len aby nás potešili a vylepšili náladu.

Stručne by sme to mohli charakterizovať takto : jeden krivo čítal, druhý zle počítal, tretí zle diktoval, štvrtý videl zkríža, piaty sa všade ponáhľal až tak, že sa viackrát musel vrátiť a šiesty ešte poobede opravoval to, čo sa už o deviatej ráno ukázalo ako opravené ... Niektorými z týchto vyššie vymenovaných som ja sama, niektorými aj nie :).

Myslím, že občas má dovolenka presne takéto následky. A poniektorým na dopracovanie sa do tohto mimózneho štádia postačil aj jedeň deň štátneho to sviatku, včera. Napríklad mne.

Naši vedoucí by na nás mali byť hrdí. Keď už nie preto, ako sa nám darilo, tak aspoň preto, že tam dnes nič nevybuchlo, ani sme nevyhodili všetky poistky, ani sme nevypli server, ani sme nevytopili susedov a dokonca sme sa napriek všetkým nezdarom i zdarom nevzdali bez boja a neušli sme skôr domov.

Vlastne, jeden telefonát s mojou šéfkou sa skončil slovami "Odvolávám co jsem odvolal a přikazuji, co jsem přikázal.", sprevádzaný výbuchom smiechu na oboch stranách, pretože to, čo platilo pred pol hodinou už zasa bolo úplne inak. Tak sme to poňali veselo, veď čo si budeme zúfať.. Nuž, zdá sa, že dnes sa veselosť a vtipnosť v našej firme vyřádila na všetkých frontoch .. aj v druhých líniách, aj v prvých. A tak to má byť. Aby sme stále vedeli, že aj tí v tých iných líniách sú len ľudia :). A občas vstanú hore zadkom, alebo im práca ide OD ruky. Šak sme šeci na jednej lodi, a priznajme farbu, ani jeden z nás nechce, aby sa potopila. Máme to tam predsa radi. A keďže sa o mojej robote dajú písať každú chvíľu také veselé blogy, na záver položím otázku : No nie je nám v tej práci skvele?

Nedeľný príbeh.

Malé dievčatko sa ocitlo samé v uliciach mesta a potrebovalo prejsť cez veľkú, širokú cestu. Ešte nepoznalo semafór a tak sa na červenú smelo vydalo vpred v ústrety takmer istej smrti. Autá zastavovali, brzdy škrípali a jeden muž ju čo najrýchlejšie dobehol a pre istotu previedol bezpečne na druhú stranu.

Malá odchádzala ohúrená pocitom vlastnej dôležitosti. Veď keď ona vstúpila na cestu, obrovské autá zastali, pretože v tej chvíli ona chcela prejsť, a ešte aj ten ujo si ju všimol a vyprevadil ju.

Bola príliš malá, aby vedela, že autá nezastavili preto, že má takú veľkú autoritu, alebo preto, že je dôležitá. Nechápala, že zastavili preto, že je SLABÁ a KREHKÁ.

Nezastavila ich jej moc a sila, ani vplyv, ale je krehkosť a zraniteľnosť.

Ona nesprávne chápala svoju hodnotu a celú situáciu si nesprávne vysvetlila. Nie jej hrdinostvo spôsobilo, že ju chceli chrániť, ale jej malosť a bezmocnosť. A viem, že presne pre to isté chce mňa chrániť môj Ocko.

P.S. Inšpirované kázňou z nášho kostola :)

Ako som predsa len blog o T-svadbe napísala, hoci mladomanželov osobne nepoznám.

Povedala som si, že predsa len zverejním zvesť o tom, že svadba roka síce možno mala veľkú reklamu, ale zdá sa, že zatiaľ, (alebo že by už?) mladomanželia majú oddelené spálne. Možno zachránim niekoho nervy :). To len tak, ako varovanie píšem, že ak by ste si chceli myslieť, že v hociktorej predajni ex-T-mobilu vybavíte to, čo ste kedysi vybavovali v T-come, a naopak, chcete sa hlboko sa mýliť, a teda odporúčam - v rámci zachovania vášej duševnej pohody - radšej to hneď teraz vzdajte. Dosť možné, že predídete riziku srdcového infarktu rovnako, ako keď obmedzíte fajčenie. Namiesto krásneho posvadobného prekvapenia, že nájdete novomanželov v spoločnom novom byte, počká si vás totiž pravdepodobne klasický slovenský zákaznícky ping-pong.

Nie že by natoľko rozvinuli zákaznícku ústretovosť, že by ste sa priamo u nich počas čakania na vybavenie mohli stať účastníkmi zákazníckeho turnaja (to by ešte bola vcelku FUN). Ping je "Viete čo, to my tu nevybavujeme, my sme pobočka T-mobile, to musíte ísť tam a tam (rozumej do pobočky T-com-u)." Nuž, a vy, ako poslušný občan sa vyberiete tam a tam, veď predsa chcete veci vybaviť, či nie? A potom prichádza rana pod pás, úder pong v podobe "Ale prosím vás, veď toto ste mi sem vôbec nemuseli nosiť!". Koľko - toľko toho síce vybavíte (to zas aby sme im tak celkom úplne nekrivdili, babrákom), ale tých rečí a toho motania sa a kilometrov nachodených... Slovenská reality show. Škoda, že Big Brother sa len prizerá a nič s tým nevie spraviť.

A tak už len odchádzate premýšľajúc, či oni hovoria po čínsky a chyba je niekde vo vás .. Na obhajobu radových zamestnancov (lebo viem, že ".ovno" padá zhora) len poviem, že to nie oni môžu za to, čo a kde sa dá vybaviť, to tie väčšie ryby, čo majú aj väčšie platy. Takže k tým v spodných vodách, prosím, buďte aj pri návale zúrivosti zhovievaví. Pre istotu si to natrénujte aj pred zrkadlom. V predajni "T" ako keby ste našli.

Nuž, pokúsme sa napriek všetkým zvykom byť tolerantní, ešte je len krátko po svadbe. Veríme, že z tohto stavu "po opici" "T"-pár čoskoro vytriezvie, spamätá sa, no a z hanby roka opäť urobí svadbu roka, až budeme všetci hýkať z toho, ako krásne a jednotne fungujú. Verím, že už čoskoro sa mladomanželia naučia používať svoje spoločené priezvisko, a ani jeden z nich sa nebude vracať k tomu, že by povedal "Idem domov.", keď sa vyberie na návštevu k rodičom. Lebo keď sa už povie to áno pred oltárom, doma je tam, kde bývajú obaja spolu, pekne posvorne. Veď preto sa brali, no nie?

P.S. : Obrázok zatiaľ odporúčam brať len ako ilustračný.

Ako ma zahrnuli darmi a láskou moji :)

Ako sa Vilma umrieť rozhodla.

Skrátka dnes po ránu, po zapnutí počítača, zistila som, že moja klávesnica Vilma akosi nie je vo svojej koži. Najskôr som sa domnievala, že možno len zamrzol náš krásny program Navision (bo jemu sa to stáva aj v najväčších horúčavách), ale keď už ani na trinásty pokus stlačenia klávesy F5 nenastala žiadna očakávaná aktivita, zostala som v pomykove.

Povedala som si, že zvolím trpezlivý prístup, jednoducho som začala skúšať ďalšie klávesy, či náhodou predsa len ... ale Vilma už prežívala svoju agóniu, ťuklo niekde občas písmenko - dve, ale poväčšine žiadna odozva, srdce utíchalo. Ibaže ja som vám tvrdá nátura, ja sa tak ľahko nevzdám. Umelé dýchanie by Vilme asi nepomohlo (nakoľko nemá pľúca), ale skúsila som ju napichnúť na počítač č.2. A zdalo sa, že sa trošku prebrala, aspoň tá F5ka opäť fungovala. A tak teda, že pome skúsiť textový editor nejaký, a zasa písmenká. A tak píšem F a Vilma napísala FŇ. Píšem D a Vilma dala DJ, píšem Š a Vilma dala ŠÝ. No, niekomu by sa zdalo, že sa mi len snaží pomôcť, ale však viete, iniciatívny blbec je horší ako triedny nepriateľ, a tak som našu milú Vilmu odpojila od prístrojov a zaniesla na interné vyšetrenie na naše oddelenie OIT.

Náš strojní inženír to zhodnotil na beznádejný prípad (ani tak nie zo zdravotných dôvodov, ako skôr z finančných - akoby nemal srdce). Že načo operovať starú, keď nová stojí 5€? Skrátka, poslal Vilmu do šrotu bez štipky záujmu o jej stav a city, jednoducho ju nahradil tou novou, ešte neviem, aké meno jej dám. Možno sa aj na to vykašlem a žiadne meno nedostane, lebo to si človek potom tak privykne a aj mu je smutno. Neviem, ako to ten Milan mohol takto. Kruto. Bezohľadne.

Nuž, Vilmuška, spomíname. Tvoje FŇ DJ ŠÝ budem brať ako slová vďaky a rozlúčenia, veď som ťa sem tam aj utrela, keď už sa mi klávesy videli akési čierne a ťukala som do teba s láskou, hoci občas možno prirýchlo. Drž sa. R.I.P.

deň D - deň DAR

Vstali ste dnes ráno s pocitom, že dnešok asi máte za trest? Oklamali vás.

A tomu, čo ho denne ráno stretáte v zrkadle to jednoducho len vysvetlite, že dnešok nie je trest, ale dar! Od nikoho iného nezávisí, na čo sa tvoj dnešok premení. Ty mu dávaš hodnotu. Nie okolnosti v ktorých si, dokonca ani tie, do ktorých vstúpiš, a ani tie, ktoré si ty sám nevyberieš. Možno ťa to prekvapí, ak si zvyknutý vidieť vždy chybu a dôvod svôjho trápenia, či nespokojnosti v tých druhých, ale ty si správcom svojho dňa, dokonca i svojich pocitov, najmä však svojich postojov, rozhodnutí, slov a skutkov.

Tebe je dnes daná sloboda vybrať si z množstva odpovedí :). Vyberaj múdro a mysli na to, že dnešok je dar. Deň ako dar pre teba, a ty, kráčajúci človek, si darom pre ľudí, ktorých stretneš. Otázka je, či chceš byť na nič nesúcim gýčovým predmetom niekde v poličke (možno dávno zapadnutý prachom), alebo chceš byť kvetom, ktorý poteší, či užitočným nástrojom, ktorý pomôže. It's up to you. Je to na tebe. Nie na tom, čo sa deje okolo teba. Je to na tebe.

Tento deň nie je tvoj trest, ktorý musíš pretrpieť. Tento deň je darom, ktorý vzniká v spolupráci s tebou ;). Tak to tomu v zkrkadle pripomeň, keď sa bude chcieť ofučať.

Moja Irma a počítač.

Hlavné postavy tohto krátke príbehu :
1. tlačiareň, nazvime ju Irma
2. počítať, volajme ho počítač
3. ja, volajte ma, ako sa vám páči

Ja už som si zvykla na rôzne čudnosti (človek si vraj aj na šibenicu zvykne - aj keď o tom pochybujem, bo tam sa zvyčajne udalosti zomelú prirýchlo). A tak dnes pracujem (fakt), a súčasťou toho je tlačenie mojich krásnych predvolaniek. A tlačím jednu za druhou, teda vlastne druhú za prvou, tretiu za druhou a tak až do vyčerpania, až zrazu ... prichádzame k jadru zápletky :). Na obrazovke počítača (toho, čo ho voláme počítať - to len pre zopakovanie) mi svieti nápis : "HP LaserJet 1020 má otvorené dvierka predného krytu alebo chýba tonerová kazeta". Ale Irma, no tak. Veď neblbni, dievča. Ako pozerám, tak pozerám, dvierka predného krytu zavreté. A ako by tá tonerová kazeta odišla cez zavreté predné dvierka? No, jedine, že by mala pootverené nejaké zadné dvierka.

Poľahky som pochopila, že sa k môjmu počítaču musím zachovať ako k typickému mužovi. Nuž, keď povedal, že Irma je akosi pokazená, čo znemožňuje jej 100%tné fungovanie, neostávalo mi iné, než tie zatvorené predné dvierka otvoriť - a teda Irmu naozaj "pokaziť", resp. minimálne simulovať spomínané príznaky. A opäť zavrieť. Teda, akože sme to opravili. Ibaže Irma nič, žiadna sebareflexia a tak na mňa milý nápis žmurkal opäť. Fu, ženská logika mi ostala ozaj stáť na mieste, ale si vravím, reku, no, chlape, ty si počítačisko akýsi, budeme ti teda veriť, šak v technike sa lepšie vyznáš, a tak som Irmu opäť otvorila (naštastie nebolo treba skalpel, nemám moc rada pohľad na krv, ešte k tomu cudziu). A došlo k hlbšej operácii vo viere, že teda snáď opätovné vloženie stále prítomnej tonerovej kazety niečo zmení. A čuduj sa svete, môj mužský hrdina uznal, že opravu som zvládla, a Irma zasa tlačí.

Tak neviem, či sa na mňa spikli, ale nabudúce už budem vedieť, že možno Irma chce len trochu prevetrať vnútornosti a nebudem otáľať predné dvierka otvoriť, keď môj chlap povie, a ak bude treba kľudne aj tonerovú kazetu vybrať a späť vložiť, len keď ti to, Irmuška moja, pomôže opäť mi pomáhať v práci :).

Turné di zubár a di veterinár.

Mno, ten ranný scenár vám istotne nebude neznámy : rozlepíte oči, kuknete na hodinky, a oni vážne kuknú na vás (priam výhražne) ... samozrejme, keby len to. Ono to na vás ešte aj bľačí. Myseľ sa ocitá v jedinom kŕči : "Ktorým gombíkom to vypnem? Navždy vypnem, naveky!!!". Podarí sa (teda, nie som až taký magor, aby som nevedela, ako sa budík vypína, ale odnedávna, odkedy sa mi pokazil môj "nový" mobil, mám starý, a kto sa trochu vyzná, vie, že Nokia a Sony Erricson si proste dali predsavzatie, že všetko, čo je len trochu možné, budú mať naopak). Tak preto ten zmätok. Lebo dve firmy si založili firemnú kultúru na tom, že budú robiť veci naopak. Teda, že vám nie je hanba takto mi skomplikovať ráno!


Okej, takže prvý šok je za nami, ideme ďalej. Pohľad do zrkadla, pre istotu len zbežný, hmatom výber snáď tej správnej zubnej kefky ... a vtedy to prišlo. Šok č. 3 : Dnes idem k zubárke! (pozn. autora : šok č.1 : hodiny kukajúce na mňa, šok č.2 : zrkadlo). A už sa to na mňa sypalo, čo je divné, pretože zvyčajne sa moja mozgová aktivita začne prejavovať až o čosi neskôr (ak vôbec). Scenár "rýchlo do práce, o hodinu k zubárke, donekonečné čakanie, vŕtanie, plátanie, a iné aktivity spojené so špáraním sa cudzej ruky v mojich ústach, v neznámom čase nepríjemný, ale nevyhnutný návrat do práce, do toho hroziaci dážď (toto všetko bolo naplánované uskutočniť na biku), poobede pre zmenu veterinár s hafanom" mi rozbúchal srdce nepríjemnou predtuchou. No proste najlepšie keby všetky dvere stojace mi v ceste boli lietačky, v optimálnej verzii obojsmerné.

A ako sa to všetko vyvŕbilo?
S mp3 na ušiach fičať si to na biku do práce v slečnom peknom ráne bolo super. Stihnúť to, čo som mala dohodnuté urobiť kým pôjdem k zubníčke bolo fajn. Stihla som si zájsť pre knižku (veď to čakanie u zubára býva nekonečné, tak aspoň budem ducha rozvíjať), zočiť podovolenkujúcu Evku, porovnať si kvalitu chrupu s Ľubkom (nám hrozilo mať rovnaký chýbajúci zub :) :) :) ), vidieť naživo bitku uterákom, vyhroziť sa šteklením až do pocikania ... a už som si to fičala dole dálnicou Tr.Teplice - Tr. Teplá. Dorazila som, neveriacky nazrela do čakárne so zhromaždeným na ošetrenie čakajúcim ľudom v počte 1, priviazala a zamkla bike, opäť neveriacky pozrela na osobu v počte jedna a sadla som si už vediac, že Dr. Wilczur si tento krát mnoho zábavy so mnou neužije a tak ostane pekne v batôžku na domov zabalený (ale neboj, kamoš, dopíšem a stretneme sa). A takto pekne sediac v spoločnosti mp3, pohmkávajúc si v úvahách, či to do tej ordinácie môžu počuť, keď ja im rozumiem každé slovo (ale v skutočnosti ma ich názor nezaujímal, pretože ja VIEM spievať :D), som sa dočkala tak skoro, že keď som prišla DOMOV, bolo ešte stále tesne pred pol desiatou.

Chcela som piecť, (čítaj "napaľovať"), ale asi sa nám pokazila trúba. 5 Cdčiek v ... veď viete kde, povedala by som to presne tak isto, ako vy. A tak som sa sklesnutá pobrala po takmer 3 hodinách strávených doma (no, po tom šoku, ako to šlo všetko rýchlo, som sa potrebovala zotaviť a spamätať), pobrala do práce. Zmokla som len trošku. Veľa som tam toho nespravila, veď keď máte takýto domrvený deň, to sa ani neoplatí niečo seriózne začínať. Na dôvažok, hoci bol pôvodne plánovaný neskorý odchod z práce, dala som sa prehovoriť (rozumej nadšene som vymenila ten šiši nápad byť dlhšie v práci za nápad byť skôr doma :D), a tak sme šli.

A tak sa po čase pred prácou, v práci, mimo práce a v práci začal čas po práci. Úspešný. Veterinár nám nielenže pichol injekciu a dal liečik, ale aj večeru, a ešte aj milý bol a pozval nás na opätovné stretnutie (ale príďte v pondelok alebo štvrtok, keď tu budem ja, povedal :)). My, ja a Jenny sme skrátka všade obľúbené.

Tak, to som vám len chcela povedať, že nie všetky katastrofické scenáre sa naplnia a nie všetky neperspektívne dni sa skončia v beznádeji, smútku a depresii. Občas sa vplyvom vecí, ľudí a okolností veľa napraví. Občas. Ale najčastejšie to závisí od toho, aký pohľad na veci si vyberieme my. Nech už sú tie veci milé, či nemilé, toto máme v rukách :). Idem už, bo Dr. Wilczur ma istotne tiež má v obľube a už je nervózny z toho, kde toľko trčím. Ale tak čo, on je len hrdina knihy, ktorú čítam, ale vy ste skutoční. A tak je jasné, kto je dôležitejší :).

Prí(e)beh obyčajného pracovného dňa .. môjho.

Oči ráno rozlepila celkom úspešne, horšie bolo, že vonku to vyzeralo nie ktovie ako, babka by povedala, ako keď sa čerti ženia. Ono vlastne toho nebolo veľa vidieť, hmla, hmla a za ňou len neistota, čo sa z nej vykľuje. A tak si povedala, že sa len tak ľahko zasa okašľať nedá a radšej s tými rozlepenými očami vykročila smerom k autobusovej zastávke (za normálnych viditeľnostných podmienok by to bol bicykel). Snáď sa ešte pár grošov na kartičke nájde a pán šofér ju odvezie. Do roboty prísť treba, najlepšie načas. Čím skôr prídeš, tým skôr odídeš. Teda ak nie si vorkoholik, tí to majú nejako ináč.

Cestovanie šlo dobre, spoločnosť príjemná, zrána v prímestskej doprave priveľa pochybných indivíduí nestretnete. Dospávajú na lepších miestach (viď lavička, bus zastávka a tak). A tak sa viezli, ona i Ľubka, spomínali na parádnu včerajšiu búrku, a keď dorazili na miesto, kde sa bolo treba odpojiť, povedali si "čauko" druhý krát.

A tak ide, pravá - ľavá a zisťuje, že ako šmátra, tak šmátra, vidí, že nič nevidí, že jej pichačka ostala niekde v dákom inom vačku (rozumej doma), a tak musí proste risknúť, že sa niekto dá ukecať a pracovný čas strávený tam jej uzná aj bez elektrického potvrdenia. V odhodlaní, že pozbiera všetku svoju odvahu a napíše šéfke maila ešte skôr, než dorazí do práce (reku, nech vidí, kedy bol mail odoslaný, aby nad všetky pochybosti bolo jasné, že žiadne podvodné úmysly nemá), zapla počítač. Počkala a ešte chvíľu počkala, kým sa naozaj celkom a úplne zapol (viete, u nás to tak pomalšie ide, asi nejaká divná zóna). Myslím, že ten počítač by rád aj rýchlejšie, teda aspoň podľa hluku, ktorý robí sa snaží veľmi, ale ono nie a nie. No a keď to už všetko črtalo sa byť na ozaj dobrej ceste, zrazu blik a gong "Nelze nalézt server NAVISION". Hrôza a studený pot. Ja viem, že neviete, hneď vám poviem. Ono to pre nás znamená, že ani pracovať, ani mailovať, ani internetovať sa nejakú tú chvíľu dať nebude. Takže vlatne takmer nič. Teda ešte môžeme telefonovať. A tak ona všetku odvahu pozbierala po druhý krát a po asi hodine už šéfke volala (nie z okna, do sluchátka - bo okno má otočené na opačnú stranu). Súhlasila, a že jej verí a že keď to pôjde, hneď jej to tam klikne. Uf, hneď zrána jej padol kameň zo srdca.

Aby nikto nepovedal, že nič nerobí, aj keď vlastne nemá ako robiť to, čo by naozaj mala robiť, rozdala za tie tri hodiny asi 350 podpisov a rovnako veľa pečiatok. A potom už sa podarilo napraviť nevyčísliteľné škody spôsobené naším neposlušným a nepoddajným serverom NAVISIONOM a zvyšok dňa prebehol bez kompilácií, pardon, komplikácií.

Ešte si spomína, že včera sa sťažovala, kam si len pôjde tento týždeň tekvicu vypýtať (bo je ich už tri či štyri týždne a nie, nestačí), a teraz je už vlastne v jej bruchu zvnútra, ak sa nepovenuje športu, ono to časom bude aj zvonku. Lebo sa o ňu starajú až nad očakávania a občas dostane aj to, o čo ešte ani nepoprosila. A to sme ešte len v polovici dňa.

A ešte si dovolí takto verejne zagratulovať svojej dovolenkujúcej kamarátke Evke a celej jej šťastnej famílii, že sa dnes ukázali ako hubári ZBIERAČI, čo my, hubári hľadači (a čo je horšie nevzdelanci) nesmierne obdivujeme. Kuknite na fotku, ak neveríte, uveríte. Sú to makači. Tak, nech máme veľa takýchto dní, z ktorých sa dá tešiť a takto poľahky verejne rozpovedať, aké dobré je žiť (i žuť) tu na zemi medzi vami.

Ako sa máš? nie je obyčajná otázka ...

Poznáte to. Zbadáte ho (ju), pozdravíte, a ak je to niekto vašim očiam milý, teda že ho radi vidíte, pokračuje to otázkou "Ako?". V našej reči máme veľa fráz, ktoré používame v tejto úvodnej konverzačnej vate. Či sa to celé prevalí do rozhovoru alebo nie, záleží na zručnosti pýtajúceho sa. Buď sa uspokojí s klišé typu "Ále, dá sa.", "Keby bolo lepšie, už by som to nevydržal." "Mohlo by to byť aj horšie.", "Fajn.", "Veď dobre celkom.", alebo pozbiera všetku svoju drzosť a zareaguje slovami "NAOZAJ?".

Veľa krát sa mi stalo, že dotyčný človek začal premýšľať, až keď som povedala toto jedno čarovné slovíčko. Akoby sa až ono stalo spúšťačom niečoho, čo by som nazvala "Okej, tak teda asi naozaj chceš vedieť, pustím ťa do svôjho sveta." Slovko naozaj rýpe do živého, a sám odpovedajúci si mnohokrát uvedomí, že vlastne vôbec nehovorí, to čo je pravda.

Často ma prekvapí, ako veľmi sa finálna odpoveď líši od tej pôvodnej prvotnej - s ľahkosťou odbíjajúcej celú otázku a všetok záujem. Zrejme ľudia prestali veriť, že keď sa pýtam chcem vedieť. Zrejme sme si zvykli, že toto je len akási povinná jazda na začiatku rozhovoru, od ktorej sa treba čo najrýchlejšie premiestniť k nejakým príjemnejším veciam. A potom sa konverzuje plocho a na prázdno o hlúpostiach, ktoré vlastne nestoja ani za zmienku ani za pozornosť.

Vieš, pre mňa to nie je povinná jazda. Keď sa pýtam, chcem vedieť. Keď sa pýtam, záleží mi na tebe. Keď sa spýtam Ako?, nečakám frázu, čakám, že ma pustíš do svojho sveta. Keď sa pýtam, moje ústa hovoria jedno krátke slovo a moje uši sú pripravené počuť veľa tvojich slov, pretože chcem, aby si vedel, že niekomu záleží. Pýtam sa, pretože viem, aké vzácne a dobré je nájsť človeka, ktorý to neberie ako frázu alebo pokračujúci pozdrav. Keď viem, ako sa máš, môžme hovoriť aj o počasí, o varení, o kamošoch, dovolenke, nákupoch, o deťoch, skúsenostiach. Ale ak nezačneme pravdivo niekde tam na začiatku, celé sa to minie cieľa. Vzťah sa neprehĺbi, priateľstvo neporastie, ostane len spomínaná "konverzačná vata", ktorá ani mňa ani teba príliš neobohatí. A ja ti chcem byť darom. Či už to znamená, že budem hovoriť, alebo že budem mlčať a počúvať čo hovoríš ty, alebo sa spolu budeme smiať, či plakať, dúfať alebo zúfať.

Tak, ako sa dnes máš? :)

Ako sa životné múdrosti rodia vo všednosti :)

Ta, povedala som si, že idem bežnú udalosť života premeniť na nejakú tú životnú múdrosť. Tak sa nám raz stalo (prvý krát za mojich päť rokov v tejto firme), že keď som po otvorení dverí nášho výpoštového zamávala už netlačiacim tonerom, dostala som reakciu "Nepoteším ťa ...". Akože vážne? Že nemáme? Že nemáme.

A tak si tu sedím v kancli a prakticky mám všetko. Papiere. Aj tie papiere, ktoré musím mať ešte predtým, než vôbec začnem pracovať. Aj zvýrazňovače - pekné farebné - aj zelený, aj oranžový, aj žltý. To len aby ste vedeli, že mám rada vo veciach jasno a poriadok :). Každá farba má svoju úlohu. Aj malé lístočky mám, ktoré prikladám do obálky k tomu, čo ... vytlačím ... :). Aj obálky mám, všetka česť im. Bez nich by to nešlo.

Ibaže ani bez toho toneru to nejde. A tak rozoznávam, že sa mi do mojej hlavy zapisuje istá životná múdrosť. Ak máš "skoro" všetko, čo potrebuješ na to, aby si niečo urobil, je to skoro akoby si nemal nič. Pretože ten jeden dielik - a viac menej je jedno, na ktorom mieste v poradí stojí - chýba, proste to nedokončíš. Tak ako ani ja nemôžem poslať papier, ktorý som nevytlačila, hoci by aj poštárka veľmi chcela ho ísť zaniesť :).

Chápete? Nepotrebujem toho v živote veľa (najmä tutok v tom pracovnom - dáku tú robotu, nech sa nenudím, kolegovcov, ktorý mi tu poľudštia deň, keď je najhoršie, šéfovcov, ktorí sa tiež občas tvária ako ľudia, tie papiere, perá, zvýrazňovače ...). Lenže viete čo, ten toner fakt potrebujem. Tak už nesrandujme o tom.

A ty, ujo, čo ich máš doniesť, neotáľaj. Bo inak chápeš, na čo budem tutok mať "skoro" všetko, keď by mi chýbalo to, čo je naozaj dôležité, aby to všetko čo spravím predtým malo nejaký zmysel. Šup šup. Zatiaľ mám požičaný, ale nič moc žiť takto na dlžobu.

A tak je to aj v živote. Ak by si aj mal skoro všetko, ale chýbalo by ti niečo naozaj podstatné, je to akoby si nič nemal, pretože to, prečo si tu, bez toho podstatného nedokončíš. Čo to je, to už nechám na teba, čitateľ, priateľ ;).